Mních, ktorý položil základy kresťanskej Európy.
(asi 540, Rím – † 12. marec 604, Rím)
Ako jeden z najvýznamnejších pontifikov a zakladateľ stredovekého pápežstva bol tiež poctený titulom «Veľký». Už v ranom stredoveku kolovali o ňom mnohé legendy spájané s epizódami z jeho života.
Vo výtvarnom umení bol stáročia vyobrazovaný ako dôstojný a majestátny muž s atribútmi: pápežskou berlou, tiarou, knihou v ruke a holubicou symbolizujúcou vnuknutie Ducha Svätého. Ešte pred nástupom na pápežsky stolec zastával viaceré významné funkcie vo svetskej aj duchovnej oblasti: postupne bol mestským prefektom, pápežským radcom, vyslancom a mníchom. Vari najviac sa zapísal do dejín svojimi reformami, ktorými oživil matný lesk pápežstva a vrátil mu jeho počiatočnú vážnosť.
Mladý Gregor vyrástol v zámožnej senátorskej rodine, ktorá po prestúpení na kresťanstvo žila veľmi zbožným životom, čo potvrdzuje fakt, že otec Gordián aj matka Silvia boli považovaní za svätých. Dokonca dali svetu až dvoch pápežov: pred Gregorom I. ním bol jeho mladší brat, ktorý prijal meno Felix III. alebo II. (jeho pontifikát trval od 13. marca 483 do 1. marca 492; rímska číslica II. súvisí s tým, že v rokoch 355-365 patrilo meno meno Felix II. protipápežovi). Gregor mal pred sebou vďaka svojmu vznešenému pôvodu a vynikajúcemu vzdelaniu veľmi sľubnú kariéru: v rokoch 572 ̶ 573, teda ako tridsaťtri ročný mladý muž, si veľmi dobre počínal vo funkcii mestského prefekta a tým si získal u Rimanov veľkú úctu. Po otcovej smrti sa však tento znamenitý muž a jeden z najpoprednejších rímskych občanov náhle rozhodol pre mníšsky život. Väčšiu časť majetkov, ktoré zdedil na Sicílii, venoval na zriadenie šiestich kláštorov benediktínskej spirituality; siedmy kláštor, ktorý niesol meno svätého Ondreja, zriadil v rodinnom sídle na rímskom pahorku Mons Caelius (dnes Monte Celio).
Už pápež Benedikt I. (575 ̶ 579) sa nevedel zmieriť s tým, aby Gregorov talent vyšiel nazmar a aby si prísnym asketickým životom v mníšskej cele oslaboval krehké zdravie, a tak sa rozhodol vymenovať ho za diakona. Benediktov nástupca Pelagius II. ho zase poveril funkciou apokriziára ̶ osobného vyslanca rímskeho pápeža pri cisárskom dvore v Konštantínopole. Z hľadiska neskoršej životnej dráhy Gregora I. sa ukázalo, že toto rozhodnutie bolo veľmi rozumné: skúsenosti, ktoré získal počas šesťročnej misie v cisárskom prostredí, mu boli neraz veľmi osožné. Naučil sa najmä odhaľovať jemné triky, ku ktorým sa východní patriarchovia uchyľovali s cieľom obchádzať to, čo bolo takmer tri storočia predmetom sporu medzi obidvoma časťami ríše: uznanie primátu rímskej cirkevnej obce a rímskeho biskupa ako držiteľa najvyššieho apoštolského úradu v cirkvi, ktorý mu prislúcha na základe priameho a neprerušovaného nástupníctva odvodeného od kniežat apoštolov ̶ svätých Petra a Pavla. Koncom roku 585 alebo začiatkom 586 pápež Pelagius II. povolal Gregora do Ríma a urobil ho svojím poradcom. Napriek povereniu novou funkciou žil naďalej v kláštore sv. Ondreja, hoci teraz už ako jeho opát.
V roku 590 Rím zažil udalosti, ktoré znamenali pre jeho obyvateľov peklo na zemi: akoby nebolo dosť utrpenia, ktoré im spôsobovali vpády a plienenie Longobardov, ešte aj rieka Tiber sa vyliala z koryta a spôsobila obrovské záplavy, ktoré prispeli k rozšíreniu morovej epidémie s nedozernými hmotnými škodami a ľudskými obetami; jednou z nich sa stal aj pápež Pelagius II. Ťažké pomery mali však aj jednu pozitívnu stránku: tak veľmi stmelili senát, duchovenstvo a ľud, že v jednomyseľnej voľbe zvolili Gregora za nástupcu zomrelého pápeža Pelagia II. Voľba ho veľmi zaskočila, pretože sa cítil nehodný nastúpiť na Petrov stolec, a navyše v nej videl prekážku pre uskutočnenie svojho zámeru odísť ako misionár do Anglicka a tam hlásať evanjelium pohanom. Obrátil sa preto na cisára s prosbou, aby ho nepoveril vykonávaním pápežského úradu. Z Carihradu však prišla presne opačná odpoveď. Legenda hovorí, že Gregor sa ešte aj potom zdráhal voľbu prijať, a tak sa radšej skryl v horách. Lenže ani to mu nepomohlo, pretože nad jeho úkrytom sa vznášal ohnivý stĺp, podľa ktorého ho nadšený dav objavil. Keďže dovtedy bol iba diakonom, biskupskú vysviacku prijal 3. septembra 590 a ako najvyšší pastier prijal meno Gregor I. Takto sa prvý mních v dejinách cirkvi stal pápežom.
Nezadržateľný úpadok Rímskej ríše napomáhalo aj to, že mocenským a správnym centrom bol v tých časoch vzdialený Konštantínopol, kde vládli slabí, nevýrazní cisári, od ktorých Rím nemohol očakávať žiadnu vojenskú pomoc proti inváziám Gótov a Longobardov. Biskupi sa takto dostávali vo všetkých končinách ríše, od Egypta až po Galiu, do stále zložitejšej situácie, pretože popri duchovnej správe diecéz sa museli stále viac venovať aj svetským činnostiam, aby suplovali v rôznych oblastiach nefunkčné cisárske úrady.
Gregor sa s najväčšou horlivosťou venoval plneniu povinností, ktoré mu vyplývali z najvyššieho pastierskeho úradu; na prvom mieste bolo u neho hlásanie Božieho slova. No hlboký duchovný život spájal od začiatku svojho pontifikátu s plnením vonkajších povinností: veľa cenných síl a dôvtipu obetoval, aby zabezpečil to najnutnejšie pre utrápených ľudí, ktorí húfne prichádzali do Ríma hlavne zo strednej Itálie v nádeji, že tu nájdu útočisko pred barbarskými nájazdmi. Napriek dramatickým okolnostiam, ktoré doliehali na Rím, pustil sa do uskutočňovania ďalšieho, nemenej náročného zámeru: podujal sa vykonať dôslednú reorganizáciu cirkevného majetku ‒ Patrimonium Sancti Petri, ktorý v tom čase predstavoval úctyhodný inventár pozemkov a budov vo vlastníctve Apoštolskej stolice nielen na území Itálie, ale aj mimo nej: v Provensálsku, na Sicílii, Balkáne, Sardínii a inde. V rámci tejto reformy boli ustanovení správcovia jednotlivých majetkov, ktorých činnosť osobne kontroloval. Gregor využíval pri zavádzaní týchto zmien bohaté skúsenosti, ktoré získal ako niekdajší mestský prefekt. Jeho úsilie prinieslo očakávané plody v podobe konsolidácie politických a hospodárskych pomerov na územiach, z ktorých neskôr vznikol Pápežsky štát (752 ‒ 1870).
Z bývalého prefekta sa stal najvyšší pastier Cirkvi vyžarujúci hlbokú duchovnosť. Zo zachovaných listov a kázni sa dozvedáme, akú mimoriadnu starostlivosť venoval duchovnej formácii príslušníkov kléru na všetkých stupňoch; vo vzťahu k podriadeným bol láskavý, ale, ak si to situácia vyžadovala, vedel byť aj rázny. Jeho obľúbenou témou pri kázaní bol koniec časov, čiže, v biblickej reči, „neskoršie alebo posledné dni“ (1 Tim 4, 1; 2 Tim 3, 1), či „koniec tých dní“ (Dan 12, 13), o ktorom sa nazdával, že „je už blízko“. Sám pre seba z toho vyvodil jednoznačný záver: čas sa kráti, a preto ho musel čo najlepšie využiť. Tu treba hľadať korene jeho reformného zápalu: upriamoval ho predovšetkým na nápravu vnútorných pomerov v Cirkvi, ktoré považoval za bezútešné. V roku 591 to na jednom mieste vyjadril týmito slovami: „Stojím stále na svojom mieste, no vlny tohto sveta tak mocne zmietajú touto starou a červotočovou loďou, že už ju nevládzem bezpečne viesť do prístavu: raz udierajú spredu, raz sa ich spenené vrcholky vzdúvajú do výšky na jednej alebo na druhej strane, inokedy sa nespútaný živel valí na nás odzadu (…) V zúrení búrky, cez ktorú sa plavíme, počuť len praskot práchnivých dosiek, ako keď sa loď potápa rozlámaná na kusy!“ Vzápätí zahorekuje slovami, z ktorých cítiť nostalgiu niekdajšieho kontemplatívneho mnícha: „Žalostím, keď si spomeniem na láskavú tvár ticha, ktoré som opustil…“
Uprostred ťažkej doby však nebolo miesta na ľútosť. Naopak, vyžadovala si ľudí činu! Nuž a práve Gregor sa odvážil systematicky a cieľavedome obnovovať rozpadnuté cirkevné štruktúry: na čelo diecéz, kde vládli po longobardských nájazdoch chaotické pomery, menuje nových biskupov a na všetkých úrovniach cirkevnej hierarchie nastoľuje poriadok a disciplínu. Starostlivosť o povznesenie duchovného stavu sa výrazne premietla aj do Gregorovej literárnej činnosti. Osobitné miesto v nej patrí štvorzväzkovému spisu Liber Regulae pastoralis, ktoré predstavovalo základnú smernicu pre pastoračnú prácu biskupov. Dielo sa tešilo vážnosti počas celého stredoveku, no ani po stáročiach nestratilo zo svojej aktuálnosti. V roku 593 vydal knihu Dialógy (Dialogi de vitae et moribus patrum Italicorum et de æternitate animarum) napísané formou rozhovorov, ktorú obľubovali aj antickí autori. V štyroch fiktívnych rozhovoroch približuje čitateľovi mníšsky spôsob života ako cestu k dosiahnutiu čistoty a dokonalosti srdca podľa vzoru osôb zasväteného života, ktorí boli od počiatkov kresťanstva ozdobou Itálie. Ako najžiarivejšiu postavu medzi nimi vyzdvihuje v druhom dialógu svätého Benedikta z Nursie. Gregor takto prispel k prehĺbeniu záujmu nielen o osobu zakladateľa západného mníšstva, ale aj o kontemplatívne rehole vôbec.
Ucelený obraz o teologickom myslení Gregora máme vďaka jeho rozsiahlym komentárom k starozákonným knihám a homíliám: dodnes sa uchovalo 40 kázní k evanjeliám a 22 kázní na tému Ezechielových proroctiev. Súbor komentárov s názvom Moralia in Job (Expositio in librum Job) začal písať ešte ako pápežský legát v Konštantínopole: majú podobu úvah a prednášok pre rehoľné spoločenstvo, ktorého členom bol aj on. Dielo dokončil v Ríme v roku 595, pričom ešte aj dnes je považované za pozoruhodnú príručku morálnej teológie. Literárna pozostalosť Gregora by nebola úplná bez jeho bohatej korešpondencie: zachovalo sa od neho 845 listov, ktoré predstavujú cenný pramenný materiál pre lepšie poznanie dobových reálií.
Gregor síce udržiaval aj po návrate z misie v Byzancii čulé kontakty s východnými patriarchami a niekedy s náležitým taktom aj zasiahol do riešenia sporov v miestnych cirkvách; nikdy však nespúšťal zo zreteľa, že jeho cieľom je vymaniť Rím a západné kresťanstvo spod vplyvu byzantského cisára. V jednom liste adresovanom roku 594 cisárovi Mauríciovi I. (582 ̶ 602) dokonca ako prvý v dejinách pomenoval kontinentálnu časť ríše «Európa». Bolo veľkým šťastím, že v období prechodu zo staroveku do stredoveku stála na čele Cirkvi taká silná a všestranná osobnosť, akou bol Gregor I: bol hlboký mysliteľ a teológ, dobrý a pokorný duchovný pastier, ktorý sám seba považoval za „sluhu Božích služobníkov“, horlivý misionár, no zároveň bol veľmi plodný autor a odvážny reformátor. Pri riešení vnútorných problémov cirkvi sa neobmedzoval iba na územie Itálie, ale pristupoval k nim v širšom kontexte: vyriešil chaotický stav v severoafrickej cirkevnej provincii a odstránil mnohé neporiadky v galskej cirkvi, ktorej biskupi si chceli uchovať značnú autonómiu voči Rímu. Po prekonaní arianistickej herézy medzi Vizigótmi sa upevnili vzťahy medzi Rímom a španielskou cirkvou, no vari najväčším počinom na misijnom poli bolo pokresťančenie pohanských Sasov v Anglicku, kam Gregor vyslal v roku 549 skupinu štyridsiatich misionárov na čele s predstaveným kláštora sv. Ondreja Augustínom, ktorý sa stal prvým biskupom na britských ostrovoch.
Prestúpenie Anglicka na kresťanskú vieru bolo veľmi významné nielen preto, že sa tým otvorila cesta k evanjelizácii pohanských území ležiacich za riekou Rýn prostredníctvom „anglosaských“ misionárov, medzi ktorých patril aj budúci „apoštol Nemcov“ a mohučský arcibiskup svätý Bonifác, ale hlavne preto, že za týmto počinom stál výlučne Gregor: malo to nesporne blahodarný účinok na posilnenie autority apoštolského stolca. Gregorov vytrvalý záujem o západne hranice rímskej cirkvi, ktoré boli vyše sto rokov pustošené barbarskými nájazdmi, sa ukázal ako veľmi prezieravý krok; plodom tohto úsilia bolo v konečnom dôsledku posilnenie primátu pápežstva proti neprípustným nárokom východných patriarchov. Nikdy neprestal nástojčivo opakovať, že konštantínopolský patriarchát nie je „ekumenický“ ani „univerzálny“, pretože legitímnym nástupcom sv. Petra je iba rímsky biskup.
Cirkev ocenila výnimočný teologický prínos Gregora I. pre posilnenie pravovernej náuky tým, že už ako svätý Gregor I. Veľký bol v roku 1298 zapísaný v Lateráne do zoznamu učiteľov Cirkvi spolu so svätými Ambrózom, Augustínmom a Hieronymom. S jeho oslnivým pontifikátom sa spája aj forma jednohlasného latinského liturgického spevu známa ako gregoriánsky chorál. Niekedy sa pod týmto výrazom chápe domnelé Gregorove autorstvo tejto formy spevu. Z histórie je však zrejmé, že gregoriánsky chorál vznikol až o sto rokov po jeho smrti. Gregor sa však podieľal na vypracovaní latinskej liturgie, kvôli ktorej inicioval v Ríme založenie školy ̶ schola cantorum. Tieto školy začali vo veľkom vznikať pri kláštoroch a biskupstvách v karolínskej dobe, čiže v druhej polovici ôsmeho storočia.