Katolícka svätá omša je to, čo odlišuje katolíkov od všetkých ostatných náboženstiev. Skutočnosť, že účasť katolíkov na Svätej omši dramaticky klesá a len malá časť veriacich sa na nej zúčastňuje, je odrazom toho, že katolíci prestali rozumieť tomu, čo Svätá omša predstavuje a čo sa na nej odohráva a sprítomňuje.
Porozumieť katolíckej omši je možné až potom, čo porozumieme slovu obeta. Vzťah medzi Bohom a človekom je nemožné pochopiť od významu obety. Kain zabil Ábela, potom, čo Kainova obeta nebola Bohom prijatá. Najdramatickejší príbeh obety sa udial keď Abrahám išiel obetovať vlastného syna Izáka. Vystavanie oltára a prinášanie obety je súčasťou každej významnejšej udalosti Starého zákona. Obeta je to, čo odlišuje katolícku svätú omšu od protestantov a iných cirkví.
Najprorockejší predobraz slávenia obety v súčasnej podobe je príbeh z knihy Genezis, kde Abrahám sa vydá na cestu a ako prichádza do územia, kde dnes sa nachádza Jeruzalem, vyjde mu v ústrety kráľ Melchyzedech, ktorý mu prináša chlieb a víno. Melchydezech bol kráľom Salome, čo dnes je oblasť miesta na ktorom sa nachádza Jerusalem.
Dovtedy svet poznal krvavé obety, predovšetkým obety zvierat. Primitívne kmene prinášali aj obety ľudí. Melchyzedech priniesol nekrvavú obetu v podobe chleba a vína. Takto sa Melchyzedech môže oprávnene považovať za predobraz Ježiša Krista. Melchyzedech Abraháma pri ich stretnutí požehnáva. Tým sa však predobraz obety, ktorú priniesol Ježiš Kristus nekončí. Vieme, že Abrahám rovnako dostal za úlohu obetovať vlastného syna Izáka. Táto obeta je druhou časťou, ktorá sa naplnila v Ježišovi Kristovi, keď on Syn Boha bol obetovaný za odčinenie hriechov.
Prorocké slová zaznievajú z úst Abraháma, keď sa ho syn Izák pýta, kde vezmú zápalnú obetu a on mu odvetil: “Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj.” A tohto baránka si obstaral v Ježišovi Kristovi, svojom Synovi. Už skorá ranná Cirkev identifikovala v tomto príbehu Ježiša Krista. Ten predobraz je nielen v ochote Otca obetovať Syna, ale aj v tom, že Syn niesol drevo ako predobraz dreva kríža hore na kopec, ktorý bol predobraz výstupu na Golgotu. Tam, bol postavený oltár rovnako, ako na mieste ukrižovania Ježiša bol postavený oltár nie mieste jeho skonania. Logikou každej obety je, že nevinný platí za hriech vinného. Obeta sa stala súčasťou židovského národa. Dokonca Starý zákon sa zmieňuje o tom, ako počas egyptského zajatia sa Egypťania ponosovali na Hebrejov, že stále majú prestávky a prinášajú obety. Po oslobodení tri knihy Starého zákona, Numeri Levitikus a Deutorónium veľmi detailne predpisujú ako židia majú prinášať obety. Kľúčovým bodom v židovských dejinách je Pascha. Toto je ten moment, ktorý definitívne odlišuje židov od všetkých ostatných národov a náboženstiev na svete. Počas toho dňa mali obetovať baránka a jesť ho tak, aby mu nebula kosť zlomená. Jeho krvou si mali poznačiť veraje na dverách. Aké prisľúbenie s týmto úkonom bolo spojené? Kto tak urobí bude žiť a bude zachránený. Ak sa na tejto obete zúčastnite, budete zachránený. Ak jej nezúčastnite, váš prvorodený syn zahynie. Tento baránok, ktorý zomrel v ten večer v každej domácnosti, bol náhradnou obetou za smrť ich prvorodeného syna. Inak povedané, prvorodený syn bol zachránený, pretože zomrel za neho baránok.
Ako katolík v tom musíte začať vidieť predobraz smrti Ježiša Krista ako baránka za život človeka, ktorý si za hriech zaslúžil smrť a neexistovalo nič, čím by vedel splatiť zadosťučinenie Bohu za tento hriech. Obeta sa stala základom náboženského života Židov. Počas dňa sa uskutočňovali dve obety. Jedna ráno a jedna večer. Samotné postavenie Chrámu, ktorý bol postavený približne 1000 rokov pred Kristom, bolo dôležité práve pre centrálne prinášanie obety a to na mieste, kde Abrahám postavil oltár pre obetovanie syna Izáka, a kde kráľ Melchyzedech priniesol nekrvavé obety v podobe chleba a vína. Ak sa prenesieme do čias života Ježiša Krista, vidíme tento prekrásny Chrám, o ktorom ľudia danej doby hovorili ako o najkrajšej stavbe na zemi. Povinnosť prinášať obety na tomto mieste nevymýšľa ani v čase života Ježiša Krista. Boh od židovského národa neustále žiadal prinášať túto obetu, ako nie dostatočnú, ale ako potrebnú symboliku tej najväčšej obety, ktorá sa mala udiať. Jediný život, prečo Ježiš prišiel na túto zem, bolo priniesť túto jednú jedinú obetu. Pre katolíkov je týmto baránkom Ježiš Kristus, čo na Svätej omši priamo vyjadrujeme slovami “Hľa baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.” Pri čítaní evanjelia podľa Jána vidíme ďalšie jednoznačné zosobnenia Ježiša s pravým baránkom. Ján pri zmienke o tom, že Ježiš bol predvedený pred Poncia Piláta hovorí o 6 hodine ráno. Prečo je tento údaj dôležitý a pri žiadnom inom príbehu vo všetkých evanjeliách nemáme dovtedy žiadnu zmienku o hodine. Nemáme zmienku o akej hodine Ježiš v Káne premenil vodu na víno. Ani o koľkej hodine prišlo k premeneniu chlebov. Ale to, že sa Ježiš postavil pred Poncia Piláta o 6 hodine ráno máme presne zaznamenané. Znamená to, že tento údaj je dôležitý a dôležitý je preto, lebo každému židovi malo upriamiť pozornosť na symboliku, ktorá odkrýva skrytú pravdu. O šiestej hodine ráno v prípravný deň dochádzalo k začatiu zabíjania baránkov. Druhý veľavravný údaj je, keď Ján píše, že kosť mu nebula zlomená. Prečo je to dôležité? Ak sa vrátime ku knihe Exodus, kde Boh dáva židom presné inštrukcie ako majú židia postupovať pri obetovaní baránka, dôraz je daný, aby pri jedení nebola baránkovi zlomená kosť. Ján opäť zdôrazňuje, že nebola pri ukrižovaní zlomená Ježišovi kosť, ako bolo zvyklom v tom čase pre ľudí umierajúcich na kríži. Ježiš Kristus však nebol iba Boží baránok, ale zároveň Veľkňaz. Keď sv. Ján opisuje udalosti ako Ježišovi boli strhnuté šaty, na ich opis používa ten istý pojem ako používali židia na opis šiat, ktoré nosil Veľkňaz pri zabíjaní baránka. Ján sa nám týmto pokúša povedať, že Ježiš je veľkňaz a baránok zároveň. Obeta, ktorú podľa Božieho príkazu museli prinášať židia však nebola dostatočná. Keď obeta všetkých zvierat ktorú by boli uskutočnili židia by nestačila na odčinenie dedičného hriechu, prečo ju potom mali židia vykonávať? Akú mala potom táto obeta význam a logiku, keď nedokázala odčiniť hriech? Jej zmyslom bolo pripraviť židov na príchod a obetovanie skutočného a konečného Baránka. Takto vidíme po tisícročiach, že to, čo Boh žiada od ľudí má vždy význam a zmysel. Človek nemusí rozumieť vždy prečo určitá forma je nevyhnutná. Židia tisíce rokov robili niečo, čomu ak by sme išli do detailov nemohli rozumieť. Toto je odpoveď aj pre dnešných veriacich ľudí, ktorí sa rozhodnú povedať, že už je iná doba a nemusím robiť niečo podľa predpísaného scenára. Načo spoveď pred kňazom? Prečo sa nemôžem vyspovedať ja sám pred Bohom? Odpoveď je presne tá istá, ako bola aj pre židov pred tisícimi rokmi. Lebo to Boh tak žiada. Prečo nestačí jesť baránka ale musím ho jesť tak, že mu nezlomím kosť? Nie je to banalita? Odpoveď prišla po ukrižovaní Krista, keď ako hovori sv. Ján, Kristovi nebula kosť zlomená. Keď sme na Svätej omši uvedomme si aké máte privilégium byť súčasťou Božej tradície. Kto je moje telo a pije moju krv má v sebe život večný. Má v sebe Ježiša. Má v sebe Boha. Je to nevyslovné požehnanie môcť dostať telo a krv Ježiša Krista na Katolíckej svätej omši. Je až úsmevné keď počúvame z úst protestantov hovoriť, že len Sväté písmo je zdrojom viery, ale zároveň keď príde na časti Svätého písma, ktoré nie sú komfortné s ich novou teologickou doktrínou, tak tento zdroj nepovažujú za doslovný. Keď Ježiš hovorí o svojom tele, myslí nim svoje fyzické telo. Prinášanie vlastnej obety k obete, ktorú dáva za nás Ježiš je prispením k jeho obete.
To, čo pod svätou omšou Katolícka cirkev rozumie je skôr obeta svätej omše. Základným prvkom každej obety aj v pohanskom svete je výmena života jedného za život druhého. Niekto príde o svoj život, aby ten druhý ho mohol získať a uchovať. V období vojen taktiež vzniká úvaha, či tí, čo zomreli nezomreli nadarmo. Či pozostalí žili dôstojne v protiklade s obetou, ktorú v podobe straty svojho života podstúpili tí, čo bojovali za ich slobodu a práva. Preto nám Ježiš hovorí, že nemá nikto väčšiu lásku ako ten, kto zomrie za druhého človeka. Základom katolicizmu je práve logika, že nevinný trpí za vinného a to tak, aby sa z vinného mohol stať nevinný v čase, ktorý mu bol touto obetou darovaný. Využívaš tento čas na to, aby si sa stal nevinný inak povedané svätý? Nikto na tomto sväte nedosiahne dokonalosť, pretože o dokonalosti je nebo, ale príbeh o talentoch je to, čo od nás Boh očakáva. Rast v čnostiach a v dokonalosti. Každý deň rozmnožovať naše cnosti na . ceste k dokonalosti. Chcieť uctievať Boha a vylúčiť z uctievania obetu je nezmyslom. Aj pohanské kultúry vedeli, že vzťah so stvoriteľom nie je rovnocenný. My sme dlžníci a dlžník sa snaží aspoň čas splatiť. Predstavte si len keď ste pozvaní priateľom na návštevu. Necítite potrebu aspoň niečo priniesť? Koľkokrát ste prišli na oslavu s prázdnymi rukami? Niekto urobil obetu pre Vás, že pripravil večeru, upratal dom a preto cítite potrebu priniesť protiobetu. Od prvého dňa histórie cirkvi byť kresťanom znamenalo byť katolíkom. Len samotná skutočnosť, že slovo katolík nie je v Biblii neznamená nič. Slovo katolík je gréckeho pôvodu a znamená univerzálny. Je to viera kresťanov, že ich viera je pre všetkých na svete. A univerzálnou črtou všetkých kresťanov bola účasť na svätej omši. Čo urobil Ježiš prvý deň po zmŕtvychvstaní? Slúžil svätú omšu. Samozrejme nie v zmysle ako to dnes vnímame, že by išiel ne špecifické miesto do kostola, ale svojou hlbokou podstatou. Svätá omša sa skladá z liturgie slova a z premenia. Evanjelium nám hovorí, ako sa Ježiš dostal do dialógu so zúfalými dvoma apoštolmi, ktorí sa rozprávali o Ježišovi a nemohli zakryť svoje sklamanie. Ježiš im začal hovoriť o svätom písme, ktoré časti starého zákona hovorili o Mesiášovi a prečo sa všetko udialo tak ako udialo. Toto bola forma liturgie slova. Potom išiel s nimi do domu, zobral chlieb lámal ho a dal sa im spoznať. V tom momente ho spoznali. Pri lámaní chleba, čo je akt premenia. Uvedomme si, že prvé čo Ježiš urobil, bolo slávenie svätej omše. Myslime na to vždy, keď budeme meškať na svätú omšu alebo z nej budeme skoro odchádzať. Odhliadnime od teologických úvah, je to predovšetkým neslušné. Urobili by ste, že s mäsom v ruke budete odchádzať z návštevy? Toto sa však deje, pretože ľudia nerozumejú čo sa deje na svätej omši. Prečo som katolíkom? Pretože je to jediná cirkev, ktorú založil priamo Ježiš Kristus, ktorý bol Boh. A po druhé, lebo to dáva zmysel. Aký dáva zmysel nebyť členom cirkvi, ktorú priamo založil Ježiš Kristus a byť členom nejakého spoločenstva, ktoré založil človek? Samozrejme budete počúvať o tom, o inom, akí sú, aký je kňaz a pod. Každé spoločenstvo tvorené ľuďmi je rovnaké. Medzi evanjelikmi, metodistami nájdete ako cez kopirák všetko to isté. Vy sa však nemôžete pozerať na ľudí, ktorí ju tvoria, ale na jej zakladateľa, na Ducha Svätého, ktorý ju udržuje a na sviatosti, ktoré cez ňu k Vám prúdia. To je to božské čo Cirkev robí Božou. Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní apoštolom povedal, mám Vám veľa veci povedať, ale neuniesli by ste ich. Pošlem Vám však utešiteľa, ktorý Vás bude učiť pravde. A takto vznikol učiteľský úrad Cirkvi. Je dojemné pozerať, ako tí, čo tvrdia, že jedine Sväté písmo je zdrojom viery, keď majú vyslovene niečo napísané aj vo Svätom písme zrazu povedia, že to tak nie je myslené. To netreba brať doslovne. Zrazu slová Ježiša Krista sú inak myslené. A toto netreba potierať, ale otvorene o tom hovoriť, pretože tieto pravdy nepočujú ani naši bratia, ktorí odpadli od viery alebo sú v iných spoločenstvách, kde im o tom nikto nehovorí. Ježiš chce jednotu všetkých veriacich, ale nie jednotu postavenú na teologických nezmysloch, ale na pravde. Ježiš Vám zveril úplnú pravdu. Každý pokrstený veriaci má povinnosť ísť von do sveta a túto pravdu sprístupniť iným. Nikdy nie ste príliš veľký hriešnik, aby ste tejto povinnosti boli oslobodený. Ježiš sa obklopil prostitútkami, zlodejmi, vrahmi a urobil z nich svätý. Sv. Pavla považovali za opitého keď od rána na debničke hlásal Ježiša. Dnes sme o Ježišovi ticho, pretože sa hanbíme za vieru. Katolicizmus od rannej cirkvi znamenalo, že všetci uznávajú eucharistiu ako obetu a stala sa základným poznávacím prvkom svätej omše.
Tomáš Taraba
