Ctihodní bratia,
pozdrav a apoštolské požehnanie.
Ľudské srdcia neboli snáď ešte nikdy tak ako dnes naplnené živou túžbou posilniť a rozšíriť k spoločnému dobru ľudskej spoločnosti bratské zväzky, ktorými sme navzájom spojení v dôsledku spoločného pôvodu a tej istej prirodzenosti. Národy totiž ešte nepožívajú naplno dary mieru. Naopak, tu a tam vyvolávajú staré a nové protiklady občianskej vojny a vzbury. Pretože potom mnohé spory, ktoré ohrozujú blaho a pokoj národov, nemôžu byť vo väčšine prípadov urovnané inak ako svornou a cieľavedomou spoluprácou vlád zúčastnených štátov, je pochopiteľné, že široké kruhy sa usilujú o tesné spojenie medzi národmi, opierajúc sa o bratstvo a dnes už o všeobecne uznávanú jednotu ľudského pokolenia.
Mnohí sa snažia uskutočniť túto jednotu, aj
pokiaľ ide o novozákonný poriadok, stanovený od nášho Pána Ježiša Krista.
Vychádzajú z predpokladu, že tak zvaný nenáboženský človek je zjav výnimočný,
a na tom, ako sa zdá, zakladajú nádej, že národy s rôznymi náboženskými názormi
sa bez ťažkostí zhodnú vo vyznávaní niekoľkých málo náuk ako na spoločnej
základni náboženského života. Za tým účelom organizujú kongresy, zhromaždenia,
konferencie a pozývajú na ne bez výberu osoby z najširších kruhov na diskusiu:
pohanov všetkých odtieňov, kresťanov a dokonca aj nešťastných odpadlíkov a zatvrdnutých
popieračov božstva Ježiša Krista a jeho božského poslania. Katolíci rozhodne
nemôžu schvaľovať také pokusy, ktoré vychádzajú z bludnej náuky, podľa ktorej
všetky náboženstvá sú viac menej rovnako chvályhodná a dobré, pretože vraj len
rôznymi spôsobmi vyjadrujú spoločné cítenie, ktoré nás povznáša k Bohu a vedie
k uznaniu jeho najvyšší zvrchovanosti. Prívrženci takejto teórie však nie sú
len obeťou klamu a omylu, ale odmietajú tiež pravé náboženstvo, falšujú jeho
pojem a prepadajú mimovoľne naturalizmu a ateizmu. Z toho zrejme vyplýva, že
všetci, ktorí takéto teórie a pokusy bezvýhradne schvaľujú, zriekajú sa úplne
náboženstva Bohom zjaveného.
Pri týchto krokoch k podpore jednoty medzi kresťanmi sa mnohí dávajú oklamať niektorými falošnými dôvodmi. Čo nie je správne, a nie je to dokonca povinnosť – tak sa stále opakuje – aby tí, ktorí odvodzujú svoj názov od Krista, sa už navzájom neobviňovali z kacírstva a konečne sa spojili putom lásky? A ako sa môže honosiť Kristovou láskou ten, kto sa nesnaží zo všetkých síl plniť priania toho, ktorý prosil Otca, aby jeho učeníci boli jedno? / Jan 17,21 / A nechcel sám Ježiš Kristus, aby sa jeho učeníci vyznačovali a vynikali práve týmto prejavom vzájomnej lásky?
“Po tom sa pozná, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať” / Jan 13,35 /. Daj Boh, hovorí sa ďalej, aby všetci kresťania jedno boli, potom by boli schopnejší potierať mor bezbožníctva, ktorý sa deň odo dňa šíri a ohrozuje evanjelium. Takéto a podobné dôvody uvádzajú takzvaní všekresťania. Nie sú to len malé skupiny, ale vzrástli už na veľké zástupy, organizované v rozšírených spolkoch a väčšinou pod vedením nekatolíckych vodcov, aj keď si v otázkach viery zachovávajú rozdielne názory. Toto podnikanie je tak usilovné, že na mnohých miestach nachádza mnohých prívržencov a získava dokonca aj mnohých katolíkov lákavou nádejou, že sa podarí docieliť jednoty, aká zrejme zodpovedá aj želaniu Matky Cirkvi, ktorej určite na ničom tak nezáleží ako na tom, aby sa jej poblúdené dietky vrátili do jej náručia. Ale pod týmito zvodnými lichôtkami a hladkými slovami sa skrýva závažný blud, ktorý podkopáva základy katolíckej viery.
Náš úrad a svedomie nám ukladá povinnosť postarať sa, aby stádo Krista nebolo zvádzané nebezpečnými ilúziami, a preto Vás, ctihodní bratia, upozorňujeme na toto veľké nebezpečenstvo, pretože sme presvedčení, že Vaším hovoreným a písaným slovom ľahšie preniknú medzi ľud a budú ním pochopené zásady a závery, ktoré Vám teraz predložíme. Takto bude katolíkom jasno, ako majú posudzovať otázku korporatívneho zjednotenie všetkých kresťanov v jednom zväze a aké stanovisko k tomu zaujať.
Andrej Vajči
Encyklika Mortalium animos
