Najväčší pápeži v dejinách: Inocent III, bojovník proti herézam

dianie Dianie v Cirkvi Najväčší pápeži

            Tridsaťsedem rokov a už pápež! Nie je to príliš nízky vek na zastávanie takéhoto úradu?  V onen pamätný deň 8. januára 1198  takto rozpačito komentovali výsledok voľby kardináli, ktorí sa zišli v Ríme, aby vybrali nástupcu zomrelého pápeža Celestína III. , rímskeho biskupa  v rokoch 1191 ̶ 1198. 

Vzápätí však zaznela protiotázka: máme vari zvoliť radšej  niektorého zo štyroch vysokých hodnostárov pokročilého veku len preto, že majú  vyše polstoročné skúsenosti so spravovaním cirkevných záležitostí, a uprednostniť ho pred skvelým kardinálom Lotariom dei Conti di Segni, ktorý je napriek  nízkemu veku uznávaným teológom a autorom mnohých závažných publikácií?  Hlavný argument pre voľbu Lotaria di Segni znel napokon asi takto: je síce ešte mladý, ale na druhej strane prevyšuje ostatných kandidátov na pápežský stolec duchovnými, intelektuálnymi a osobnostnými kvalitami; je čestný, vzdelaný a stelesňuje budúcnosť Cirkvi ako inštitúcie.  Takže, žiadne obavy! Nech je pápežom on! A tak sa aj stalo: v treťom skrutíniu bol jednomyseľne zvolený kardinál di Segni, ktorý sa  tak stal 176. rímskym pápežom. Do dejín pápežstva vstúpil pod menom Inocent III. 

Aj keď krstné meno Lotario (fr. Lothaire, slov. Lotar) by skôr poukazovalo na jeho germánsky pôvod, v skutočnosti mal z otcovej aj matkinej strany talianske korene: otec bol gróf di Segni a matka pochádzala z popredného rímskeho rodu Scottiovcov.  Na formovanie budúceho pápeža Inocenta III. malo rozhodujúci vplyv rodinné prostredie,  v ktorom sa pestovala úcta voči úradu rímskeho biskupa a zároveň sa z generácie na generáciu tradovala nedôvera voči všetkému, čo súviselo s germánskou cisárskou mocou a s jej svetskými úradmi. Pápežstvo malo teda blahodarný vplyv na Lotara už v jeho útlom detstve. Hlavným problémom pre katolícku cirkev v tomto období už nebolo súperenie s Byzantskou ríšou (jej mocenský vplyv už bol zanedbateľný) a ani s východnými patriarchátmi  (bodku za nimi dala veľká schizma od roku 1054), ale boli to komplikované a nevyjasnené vzťahy so západnými cisármi a kráľmi od cisárskej korunovácie a pomazania Karola Veľkého na kráľa pápežom Levom III. (ceremónia sa udiala v Ríme 25. decembra 800). Aj napriek tomu, že v duchovnej oblasti si cirkev zachovala primát nad jednými aj druhými, fakticky sa nachádzala voči nim v postavení lénnika, vazala alebo rivala. Tieto napäté vzťahy vyúsťovali neraz do politických, ale aj ozbrojených konfliktov, ktoré ju vzďaľovali od hlásanej evanjeliovej čistoty.

Lotarovi sa dostalo v mladosti vynikajúceho vzdelania. Dávno sa už skončili časy, keď sa na vrchol cirkevnej hierarchie dostávali jednoduchí mnísi len preto, že viedli príkladný nábožný život a oplývali duchovným bohatstvom. Kandidát na najvyšší post v cirkvi musel mať za sebou solídne vzdelanie: základ predstavovala výborná znalosť základných posvätných textov, na ktorú nadväzovalo štúdium teológie, liturgie, rétoriky a kánonického práva, ako aj niektorých disciplín v rámci artes liberales (slobodných umení); z takzvaného trívia to bola dialektika, logika a filozofia, ktoré poskytovali argumentačnú oporu v sporoch s kacírmi, zatiaľ čo v rámci kvadrívia sa dôraz kládol na poznanie tajomstiev prírody,  v prvom rade na astronómiu. Len osoba s takýmto vedomostným profilom bola schopná kompetentne vstúpiť do dišpút na vážne témy, ktoré nastoľovala vtedajšia doba.

Osobným protektorom mladého Lotara bol vplyvný kardinál Albert de Morra, budúci pápež Gregor VIII., ktorého kratučký pontifikát trval od 25. októbra 1187  do 17. decembra toho istého roku. Na jeho radu  Lotar odišiel prehĺbiť si svoje vzdelanie do Paríža, ktorý bol v tom čase centrom vedeckého a filozofického myslenia.

Z historických prameňov sa dozvedáme aj o jeho fyzickej konštitúcii: bol údajne nižšej postavy, ale pekného vzhľadu; vynikal prenikavým hlasom, čo je základná danosť každého dobrého kazateľa.  V období rokov 1190  ̶  1198 postupne uverejnil tri traktáty, vďaka ktorým si získal povesť vynikajúceho autora, ale hlavne uznávaného teológa: De Miseria Conditionis Humane  (Bieda ľudského údelu), dielo známe aj pod názvom De contemptu mundi (O pohŕdaní svetom);  De quadripartita specie nuptiarum (Štvoraký zmysel manželstva); De missarum mysteriis (Tajomstvá svätej omše). Tí, ktorí si pozorne prečítali jeho texty, alebo dostali sa s ním do rozpravy na nejakú vážnu tému, žasli nad jeho duchovnou zrelosťou, myšlienkovou hĺbkou, morálnou silou, ale aj zásadovosťou a prirodzenou autoritou.  Už samotné osobnostné črty kardinála Lotara di Segniho boli dostatočnou zárukou, že ako budúci pápež Inocent III. bude úplne inou hlavou, než boli jeho predchodcovia.

Prvé kroky nového pápeža smerovali k náprave pomerov vo vnútri Rímskej kúrie, ktorá bola v tom čase presiaknutá korupciou a utápala sa v prepychu, nádhere a svetských radovánkach ako za čias starého Ríma. Pozval si preto z Burgundska  niekoľko mníchov cisterciánskeho  rádu, známych prísne asketickým a kontemplatívnym spôsobom života, aby s ich pomocou vymietol zo sídla námestníka apoštola Petra všetky tieto neresti a prinavrátil doň evanjeliového ducha. Súčasne sa pustil do nekompromisného boja proti iným nešvárom, ktoré nemenej otravovali ovzdušie v Ríme; mesto sa odpradávna zmietalo medzi masovými občianskymi nepokojmi a vražednými komplotmi, ktoré s obľubou spriadali zločinecké skupiny.  Dosiahnutie tohto cieľa mala napomôcť okamžitá výmena skorumpovaných úradníkov a zrušenie úradu konzula, o ktorý sa zvádzali neľútostne zápasy medzi príslušníkmi význačných a zámožných rímskych rodín. S okamžitou platnosťou zrušil udeľovanie hodností tam, kde sa objavilo podozrenie z úplatkárstva. Rodinkárstvo a protekcionárstvo sa mu však nepodarilo vykoreniť, dokonca ani vo vlastnej rodine. Do mesta sa konečne vracal poriadok a pokoj, no občas ho predsa narúšali šarvátky prerastajúce do násilných konfliktov. Počas jednej takejto vzbury v roku 1205 musel dokonca sám Inocent utiecť pred rozhnevanými Rimanmi a utiahnuť sa na istý čas do Palestriny vzdialenej niekoľko kilometrov východne od Ríma. Počas osemnásť rokov trvajúceho pontifikátu sa mu však predsa podarilo stíšiť vnútorné nepokoje, ktoré boli dlho vážnou prekážkou pre rozvoj mesta.

Svoj prenikavý um a rozhodnosť uplatňoval nielen pri riadení cirkevných záležitosti, ale aj v politickej sfére. Upevnením  pápežskej moci v samotnom Ríme si vytvoril východiskovú pozíciu na presadzovanie svojho vplyvu  najskôr v Taliansku a následne aj voči svetským panovníkom. Rýchlo sa z neho stal všadeprítomný aktér  politického diania v celej Európe. Vychádzal z presvedčenia, že on jediný je oprávnený  meritórne  rozhodnúť, čo je skutočná Božia vôľa, pričom túto zásadu dôsledne presadzoval aj vo vzťahoch s panovníkmi  ‒  cisármi a kráľmi, ktorých považoval za svojich vazalov. Nebolo takej kauzy na vtedajšej politickej scéne, kde by nezakročil v prospech niektorej strany s cieľom  upevniť svoju moc: v Nemecku zasiahol  významne do sporu ohľadne nástupníctva po zosnulom cisárovi Henrichovi IV; v napätých vzťahoch  medzi francúzskym kráľom Filipom II. Augustom (1165 ‒ 1223) a jeho anglickým náprotivkom  Jánom Bezzemkom (1166 – 1216) sa  priklonil na stranu francúzskeho kráľa, ktorého nabádal, aby zabral anglické kontinentálne dŕžavy a aby zároveň  podnikol  proti Anglicku krížovú výpravu. S Jánom Bezzemkom  sa napokon dostal  do sporu v súvislosti s obsadzovaním canterburského arcibiskupstva, pričom spor vyústil do vyhlásenia interdiktu nad Anglickom. Pápežovi sa podriadil napokon iba preto, že hľadal u neho podporu voči búriacim sa šľachticom. Uznal suverenitu pápežskej moci nad Anglickom a Írskom, no vzápätí ich od neho  prijal naspäť ako léno. Inocent  ako šikovný a neúnavný diplomat nadviazal vzťahy medzi pápežským stolcom a mnohými  novými krajinami, napríklad s Bulharskom, Poľskom, Arménskom, Albánskom, Srbskom, s pobaltskými krajinami. Bez ohľadu na to, ktorým smerom sa uberali jeho kroky na politickej rovine, vždy sledoval v prvom rade náboženské ciele. Tak tomu bolo aj v prípade Filipa II., na ktorého  naliehal, aby sa vzdal zámeru anulovať manželstvo s princeznou Ingeborg, dcérou dánskeho kráľa Valdemara I.  Nielen v cirkevných záležitostiach, ale aj v svetskej sfére prikladal absolútny primát kánonickému právu; jeho rešpektovanie požadoval od všetkých, svetských vladárov nevynímajúc. A to bezvýhradne a za každú cenu!

Inocent III. mal charizmu rodeného vládcu, v ktorom sa  rozhodnosť menila podľa okolností na neústupčivosť. Hneď po svojom nástupe na pápežsky stolec sa začal intenzívne zaoberať prvým veľkým plánom v rámci svojho pontifikátu, ktorým sa prihlásil k ambicióznemu programu svojich predchodcov: rovnako ako všetci pápeži od Urbana II., aj on sa horlivo zasadzoval za oslobodenie Jeruzalema z rúk moslimov. Pôvodná myšlienka, ktorá mala len málo spoločného s duchovnosťou, sa napokon zmenila na hrdinskú epopeju s tragickým koncom. Na zorganizovanie takej výpravy však neboli priaznivé okolnosti: kráľ Henrich IV, ktorý zamýšľal podniknúť ju v roku 1195, už nežil; francúzsky kráľ Filip II. bol vo vojnovom stave s Jánom Bezzemkom; byzantského cisára zase zamestnávali spory s odbojnými vojenskými veliteľmi. Inocentovi III. bolo v tejto situácii jasné,  že  novú, tento raz už štvrtú, výpravu križiakov do Svätej zeme musí vyhlásiť on. A nielen to: aby získal potrebné financie na takéto nákladné ťaženie,  rozhodol sa zaviesť dva a pol percentnú daň na všetky výnosy z cirkevných majetkov, čím si, samozrejme, narobil veľa neprajníkov  medzi biskupmi.  Za dva roky dokázal zmobilizovať početné vojsko, ktorého jadro tvorili franskí rytieri a príslušníci nižšej šľachty. Vedúcimi  výpravy boli Theobald  zo Champagne a jeho zástupca  Balduin Flámsky (po dobytí Carihradu  a zriadení Latinského cisárstva  stál na jeho čele od mája 1204 do apríla 1205 ako cisár Balduin I. Konštantínopolský), no významnou  oporou im boli aj templárski rytieri a príslušníci radu johanitov  (v roku 1199 pápež schválil  Rád nemeckých rytierov alebo Bratov nemeckého rádu Panny Márie v Jeruzaleme  ‒  Ordo fratrum domus hospitalis Sanctæ Mariæ Theutonicorum Hierosolymitanorum).  Inocent III. síce sledoval touto výpravou čisto náboženské ciele, ale napokon sa mu veci vymkli z rúk. Napriek jeho výslovnému príkazu „vyvarovať sa každej neprávosti na územiach obývaných kresťanmi“, vodcovia ťaženia sa rozhodli konať na vlastnú päsť: uzavreli dohodu s benátskym dóžom Enricom Dandolom, ktorý im ponúkol, že za 85 000 strieborných mariek a za podiel na budúcej koristi prepraví vojsko na Východ a počas pobytu v Svätej zemi ho bude zásobovať všetkým potrebným. Keďže križiakom chýbali financie na zaplatenie dohodnutej sumy, prijali ponuku Benátčanov, aby rozdiel uhradili vojenskou účasťou pri dobývaní  Zadaru a dalmátskych  miest, ktoré boli pod nadvládou Byzantskej ríše. Tento nečistý pakt bol ich prvou vážnou spreneverou  ideálom, ktoré Inocentovi III. ležali na srdci. Ešte väčšou hanebnosťou bolo barbarské vyplienenie Carihradu v roku 1203, na ktoré ich (za tučnú odmenu 200 000 strieborných mariek a za prísľub návratu ortodoxie do lona katolíckej cirkvi) naviedol princ Alexios  IV. Angelos ašpirujúci na byzantský trón. Začiatkom roku 1204 vzniklo na jednej štvrtine rozpadnutej byzantskej ríše Latinské cisárstvo a následne  bol zriadený Latinský patriarchát konštantínopolský; prvým patriarchom bol Benátčan Tommaso Morosini), ktorý bol oficiálne zrušený až v roku 1964 za pontifikátu Pavla VI. Napriek tomu, že po porážke Latinského cisárstva (1261) a obnovení Byzancie, sa stal patriarchát iba čestným titulom (sídlom titulárneho patriarchu bola Bazilika sv. Petra v Ríme), ortodoxia túto historickú  potupu spôsobenú križiakmi katolíckej cirkvi  nikdy nezabudne. 

Toto obrovské trasovisko spôsobené rozporuplnou štvrtou križiackou výpravou odsunul na istý čas do úzadia otázku dobytia Svätej zeme. Inocent III. však nezavrhol samotný pojem križiactva, ale dal mu nový obsah, keď sa rozhodol využiť ho ako spôsob boja proti herézam, ktoré začali prekvitať v krajinách západného kresťanstva. Najnebezpečnejšie pre rímsku cirkev boli nutia valdézovkatarov. Valdézi alebo valdenskí (franc. vaudois) boli pomenovaní podľa zakladateľa lyonského kupca Petra Valdéza, ktorý sa vzdal svojho bohatstva a začal kázať evanjelium na základe prekladu časti Biblie do ľudového jazyka. Keďže odmietli podriadiť sa zákazu kázať a vykladať sväté Písmo, na koncile vo Verone boli v roku 1184 exkomunikovaní.  Kacírske hnutie katarov (názov je odvodený od gréckeho slova καθαρός – katharos, čo znamená «čistý») bolo rozšírené na juhu Francúzska (niekedy bývajú označovaní výrazom albigénci podľa mesta Albi na juhu Francúzska). Katari hlásali radikálny asketizmus ako podmienku dosiahnutia „dokonalosti“. V dodržiavaní prísnych pravidiel išli dokonca ďalej než mnísi v katolíckych žobravých rádoch. Nekompromisnosť ich náuky sa prejavovala v tom, že nepripúšťali nápravu chýb žiadnymi prostriedkami: neuznávali spoveď, ľútosť a pokánie. 

            Inocent III. sa rozhodol dôsledne, nemilosrdne a všetkými prostriedkami vykoreniť obidve tieto odchýlky od pravej viery, ktoré považoval za skutočnú pohromu pre kresťanstvo. V bule Vergentius in senium vydanej 25. marca 1199, v ktorej kladie herézu v podstate na jednu rovinu s urážkou cisárskeho majestátu, vymenúva celú škálu najprísnejších trestov  nielen proti príslušníkom katarskej herézy, ale aj proti ich poslucháčom a prechovávačom, počnúc konfiškáciou majetku, končiac trestom smrti. Jeho výzva do otvoreného boja  bola jasnou výpoveďou, ako treba skoncovať s obidvoma kacírskymi hnutiami: „Hor sa, smelí rytieri! Hor sa udatní bojovníci Kristovho vojska!“ Tento text sa stal svojou nezmieriteľnosťou manifestom pre nástupcov Inocenta III., ktorí o tridsať rokov neskôr vyzývali predstaviteľov svetskej moci, aby v boji proti bludárskej skaze siahli po tých najtvrdších postihoch vrátane telesných trestov; mučenie a upaľovanie patrili medzi bežne používané tresty pri násilnom presadzovaní ideálov „čistej viery“, takže  Inocent III. sa stal do istej miery vzdialeným predchodcom Inkvizície. Vďaka svojmu prenikavému úsudku sa ľahko dovtípil, že valdenskí a katarskí odštiepenci v Akvitánsku, v údolí Rhôny, v Aragónsku alebo v Lombardsku získavajú  na svoju stranu stále viac prívržencov, pretože životom v askéze a odriekaní sa často oveľa viac približovali pravým evanjeliovým hodnotám než predstavitelia miestnych cirkevných hierarchií, ktorí nevynikali mravnosťou ani vzdelanosťou. V roku 1206 pápež poveril cistarciánov, aby išli na územia obsadené katarmi kázať verbo et exemplo (slovom a príkladom). Aby ich kázanie pôsobilo dôveryhodne, mali sa čo najviac  podobať aj navonok samotnému Kristovi: prišli preto medzi ľudí vystavených pôsobeniu bludných náuk skromne odetí, bez peňazí a bez sluhov. Medzi týmito potulnými kazateľmi vynikol mních menom Dominik Guzmán, budúci zakladateľ dominikánskeho rádu. Oficiálne potvrdil tento pôvodne žobravý rád v roku 1216  pápež Honorius III. a dal mu meno rád bratov kazateľov (Ordo Fratrum Praedicatorum ). Druhú žobravou rehoľu založil počas pontifikátu Inocenta III. sv. František z Assisi. Prvú, ale nezachovanú regulu schválil pápež ústne ešte v roku 1209, pričom konečnú regulu potvrdil v roku 1223 Honorius III. Zakladatelia týchto rádov boli po smrti zakrátko kanonizovaní: František z Assisi v roku 1228,  Dominik Guzmán v roku 1234.  

Lost Password

Sign Up