Každý človek má vymedzený čas v živote, kedy má prijať určitý postoj k tomu, kým bol Ježiš Kristus pre neho. Tragédiou života je, že o Ježišovi až tak veľa nevieme. Správame sa k nemu rovnako ako telo po zaočkovaní. Zmyslom očkovania je, pustiť si do teľa určité množstvo mikróbov, aby keď príde na telo veľký útok, bolo imúnne. Veľa z nás je imúnnych voči Kristovi, pretože vieme o ňom trochu, ale dostatok na to, aby sme ho vedeli odmietnuť. Máme pocit, že vieme o ňom dosť a nemá nás čím prekvapiť. Máme o ňom vlastnú predstavu.
Kto je teda Kristus? Náš Pán položil podľa Svätého písma túto otázku v meste – Cezarea Filipova. Bolo to polopohanské mesto, ktoré uznávalo iného boha ako bol JAHWE. Druhá polovica mesta bola židovská. Išlo teda o zmiešanú komunitu alebo ako dnes hovoríme, ide o multikultúrnu spoločnosť. V tomto prostredí Ježiš položil otázku: “Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?” (Mt 16,13) Išlo o to, čo dnes nazývame prieskumom verejnej mienky. Ježiš dáva touto otázkou možnosť apoštolom zažiť, ako dopadne náboženstvo, ktoré nechá Pravdu určovať demokraticky, podľa názoru väčšiny. V dnešnej dobe aj v katolíckej Cirkvi môžeme počuť ako jednotlivec sa rozhodne vyhlásiť v rozpore s Katechizmom, že niečo už nie je hriechom, lebo nežijeme v stredoveku a väčšina ľudí to za hriech nepovažuje.
Ježiš sa teda apoštolov pýta. Spravili ste si prieskum na uliciach medzi ľuďmi? Prerátali ste hlasy? Čo hovoria čísla, kto som? V modernom jazyku by boli výsledky nasledujúce: 12% ťa považuje za Eliáša, 14,2% hovorí, že si Ján Krstiteľ, 31,6% hovorí, že si Jeremiáš a podobne. Ježiš apoštolom doprial, aby sami videli, aká rozmanitosť názorov v Cirkvi vznikne, ak ľudia nemajú zjavenú Pravdu priamo od Boha. To, čo je však pozoruhodné, že ani jedna odpoveď ľudí na to, kým Ježiš je, nebola správna. Demokracia v náboženstve produkuje duchovnú pluralitu. Pravda nie je nikdy pluralitná. Pravda je jedna.
Žiadna cirkev nedokáže byť postavená na demokratických procesoch, ale len na Božom zjavení. Ježiš keď vidí bezradnosť apoštolov z množstva odpovedí, ide o krok ďalej a dáva apoštolom pocit, že nie ulica, ale oni k tejto zhode vedia prísť. Prejde od demokracii k aristokracii. “A za koho ma pokladáte vy?” (Mt 16, 15) Zo strany apoštolov bolo len ticho. Vedeli, že všetko, čo ľudia hovoria sú nezmysly, ale sami nevedeli povedať viac.
Šimon Horlivec sa nevyjadruje, pretože jeho zaujímala politika. Andrej je ticho, pretože on rád predstavoval druhých Ježišovi. Predstavil Petra Pánovi, rybárov, aj Grékov. Nebolo koho predstaviť, tak bol ticho. Judáš bol už plný pochybností o Ježišovi, takže ten bol ticho tiež. Filip bol ticho, pretože sa neprebrali žiadne ekonomické veci. Ako výborný ekonóm vedel hneď vyrátať, koľko to bude stáť nachovať 5000 ľudí. Jakub a Ján, premýšľali, kto bude sedieť v nebi po Ježišovej pravici a ľavici. Tomáš bol pochybovačom od podstaty, nemal odpoveď. Takže panuje hrobové ticho. Až na jedného muža – Šimona Petra. Ten bez toho, aby sa pýtal na názor druhých, bez toho, aby sa s nimi radil, dáva Ježišovi správnu odpoveď: “Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.” (Mt 16,16). Presne takto to ustanovil Prvý Vatikánsky koncil keď vyhlásil dogmu o neomylnosti pápeža v otázke viery. Ako to Peter mohol vedieť? Študoval hlbšie Ježišov príbeh? Vedel to na základe vlastnej skúsenosti a rozumovej úvahy? Ježiš mu odpovedá: “Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. (Mt 16, 17). To, že Ježiš je Bohom nevieme vďaka tomu, že študujeme teológiu. To sú len písmená. Presvedčenie, že Ježiš je Božím Synom nám zjavuje Duch. Preto svätý Pavol povedal, žiaden človek nemôže nazvať Ježiša Pánom, ak mu to nezjavil Duch.
V tejto chvíli máme dve odpovede na otázku, kto je Kristus. Prvá je, že je to človek. Nevedeli, ktorý konkrétne, ale vedeli s istotou, že je to človek. Druhá odpoveď hovorí, že je Bohom. Väčšina textov a vysvetlení o Ježišovi končí v tomto bode s konštatovaním, že Ježiš je jedna osoba, ktorá má dve podstaty. Ľudskú a Božiu.
Príbeh však pokračuje. Čo hovorí o sebe samotný Ježiš? „Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ (Mt 16, 21). Každý človek, ktorý sa narodil na tento svet, prišiel, aby na svete žil a žil čo najlepšie. Jedine Ježiš prišiel na tento svet, aby tu bol ukrižovaný, aby sa stal obetným baránkom. To bol jediný dôvod, pre ktorý Boh zostúpil na zem. Pre nás ľudí je smrť prekážka. Pre Ježiša bola cieľom jeho života. Áno Ježiš bol pravý Boh a pravý človek. Ale aký bol človek? 45 krát v Novom zákone o sebe hovorí ako o sluhovi. Skutočný význam slova v gréčtine však je, otrok. Otroci robia dve veci. Špinavú prácu a ťažkú prácu. Trikrát sa Ježiš odvoláva na proroka Izaiáša, kde je označený za „muža bolesti.“
Kým teda bol Ježiš? Po prvé bol kňazom. Kňaz je ten, kto Bohu niečo obetuje. Po druhé Ježiš hovorí, že bol obeťou. Obeťou za naše hriechy. Ježiš bol jedno a druhé súbežne. Ako kňaz mal vertikálny vzťah k svojmu Otcovi. Ako obeť mal horizontálny vzťah k ľuďom. Ako kňaz musel byť svätým. Ako obeť za ľudí bol konfrontovaný s hriešnym ľudstvom. Ako kňaz bol oddelený od hriechu, ako obeť bol stotožňovaný s hriechom. Ako kňaz sa pýta, kto ho môže obviniť z hriechu. Ako obeť hriechu bol vypočúvaný pred Pilátom. Ako kňaz je pastierom, ako obeť je baránkom vedeným na zabitie. Toto je Kristus. Vo všetkých náboženstvách bolo oddelená obeta kňaza od kňaza samotného. Primitívne náboženstvá obetovali trávu, Egypťania býka, židia baránka. Len Kristus sa stal prvým a jediným kňazom, ktorý obetoval seba samého.
Milí seminaristi a teraz chcem uzavrieť svoj príhovor osobitne k Vám. Ste v seminári a mám obavu, či naozaj viete, čo je kňazstvo. Katolícky kňaz má byť nie celebrant, nemá len sprítomňovať Kristovu obetu, ale má byť kňazom a obetou, ako bol Kristus. Ak toto nepochopíte, stanete sa síce celebrantami, ale časom sa stane kňazstvo povolaním ako iné. Katolícky kňaz musí byť konfrontovaný s utrpením vlastným a druhých a prinášať aj to Bohu ako obetu z titulu kňazstva. Nemôžem sa diviť koľko ponosov počúvam, keď chodím po amerických farnostiach z našich radov. Počúvam kňazov nadávať na biskupov, počúvam o krivdách, kto komu ako ublížil, že sa to viac nedá vydržať. Áno, toto je milí seminaristi súčasť kňazskej obety.
Moderná teológia a spoločnosť učí „veľký rozvod s Kristom.“ Chceme hlásať Krista, ale bez kríža. Kto sa pre takéhoto Krista rozhodne? Čo si myslíte, koho s takýmto Kristom oslovíte? Modernú západnú civilizáciu. Viete aký je to Kristus? Taký čo ľuďom odôvodní, aby boli akí chcú byť. Chcú byť revolucionármi? To bol aj on, keď vyhnal kupcov. Chcete byť bohatí? Lazarus bol pravdepodobne tiež a vzkriesil ho. Toto je Kristus, ktorého zneužívame na vlastné ciele. Viete kto je Kristus bez kríža? Je to sentimentalizmus, mávanie rukami pri piesňach. Kto si zvolil na druhej strane kríž bez Krista? Sovietsky zväz, Hitler, všetky diktatúry. Žmýkajú ľudí ako strapec hrozna. Kríž bez Krista to sú koncentračné tábory. Je na Vás akou cestou sa vyberiete a akou budete viesť veriacich, ale varujem Vás. Skôr diktatúry nájdu Krista, ako civilizácia, ktorej predstavíte Krista bez kríža, nájde toho skutočného Krista s krížom.
Ven. Arcibiskup Fulton J. Sheen
