Deň po zvolení za pápeža sa dobrý kamarát spytal Karola Wojtyłu: “Aké je to byť pápežom?” Ján Pavoll II. s humorom odvetil: “Cítim sa, akoby som tu sedel už 20 rokov!”
Keď sa 16. 10. 1978 prvýkrát objavil na balkóne chrámu Sv. Petra, katolíci z celého sveta mali pocit, že sa stretávajú s priateľom, ktorého už dlho poznajú. « Ak spravím chybu vo Vašom – v našom – jazyku, prosím opravte ma!» boli jeho prvé slova zhromaždenému davu veriacich.
Kardinál Stanislaw Dziwisz, ktorý sa stal jeho osobným tajomníkom, si spomína aj na deň, kedy sa svet dozvedel o smrti Jána Pavla I.: “Bolo to počas raňajok. Karol Wojtyła bol hlboko ponorený do myšlienok. Keď doraňajkoval, pobral sa na poschodie a ponoril sa do modlitieb. Smrť pápeža ho veľmi šokovala.”
Svet v tom čase nepovažoval Karola Wojtyłu za kardinála, ktorý by sa mohol stať pápežom, pretože ako kardinál z komunistického bloku, pôsobil v cirkvi, ktorá bola uzavretá svetu. Inak si však na neho spomína Rocco Buttiglione, ktorý pre poľskú televíziu TVP povedal: “Navrhol som sestre, ktorá vtedy robila pre taliansku televíziu RAI, aby si pripravili jeho životopis.” Vďaka tomu RAI bola jediná televízia, ktorá po zvolení Jána Pavla II. mala všetky potrebné informácie a vedela v priamom prenose Karola Wojtyłu predstaviť.
Keď kardinál Felici ohlásil “Habemus Papam”, “Srdce sa mi zachvelo, keď som počul meno Carolum,” dodáva Dziwisz.
Anna Turowicz bola poľská novinárka, ktorá sa v ten večer nachádzala v Ríme. Podľa jej názoru Poliaci boli v tej chvíli nielen hrdí a šťastní, ale zároveň smutní, že Karola Wojtyłu strácajú z rodnej krajiny. Anna Turowicz si spomína ako sa pred ňou Karol Wojtyła zahanbil, keď saho opýtala, či je pravdou, že v predošlom konkláve mal druhý najvyšší počet hlasov.
“Všetci sme plakali,” spomína si Halina Bortnowska, filozofka a teologička, “nie však z radosti, ale preto, že sme vedeli, že už sa nikdy nevráti. Nech sa stane Božia vôľa, museli sme ho odovzdať všeobecnej Cirkvi. Dúfali sme, že ho správne využijú. Pýtali sme sa, vedia vôbec čo dostávajú?”
Arcibiskup Mieczysław Mokrzycki, ktorý od roku 1996 slúžil ako druhý tajomník Jána Pavla II., mal v čase jeho zvolenia 17 rokov. O rok neskôr, keď pápež navštívil Poľsko, sa chcel zúčastniť na bohoslužbe, len komunistický režim neudelil na školách voľno. Mokrzycki priznáva, že si zámerne zranil nohu a rozbil nos, aby mohol v ten deň byť ospravedlnený zo školy. “Videl som ho len cez malinkú škáru, pretože dav bol tak veľký. Nevidel som pred sebou nič, ale tá radosť bola nesmierna!”
Buttiglione si spomína na svoje prvé stretnutie s Karolom Wojtyłom ako na moment, kedy cítil z neho vyžarovanie nadprirodzenej lásky.
“Nachádzal som sa ako mladý chlapec v dave. Išiel okolo mňa, zastavil sa a potriasol mi ruku. Pozrel som sa do jeho očí a nadobudol som hneď pocit, že ak by to bolo nevyhnutné, tento človek by za mňa aj zomrel. Podobný pocit mali aj iní ľudia, ktorí sa s ním v živote stretli. Ak Vás niekto tak veľmi ľúbi a nie je Vaším otcom, matkou a sestrou, musí v ňom byť nadprirodzený zdroj lásky. Toto si prechovávate v srdci pokým nezomriete.”
Počas 27 rokov pontifikátu, Ján Pavol II zaznamenal veľa prvenstiev a rekordov. Cestoval do 104 krajín, blahorečil 1318 osôb a kanonizoval 478 svätých. Bol prvým pápežom, ktorý vstúpil do synagógy, mešity a evanjelického kostola. Lyžoval a nosil hodinky. Bol v prvom rade pastierom cirkvi a problémy sveta na neho veľmi doliehali.
“Svätý Otec mal počas svojho pápežstva veľa chvíľ, kedy trpel. Vojna v Iraku bola jednou z nich. Veľmi sa jej snažil zabrániť. Ďalším bolestným momentum, ktorý na neho osobne veľmi doliehal, bola sexuálna kríza v Cirkvi. Veľa sa za ňu modlil,» uzavrel arcibiskup Mokrzycki.
Ján Pavol II miloval Slovensko a Slovákov. Rozumel nášmu osudu, našim dejinám aj problémom. Keď prišiel na prvú návštevu Československa, pobozkal pôdu v Bratislave. Bolo to proti diplomatickému protokolu, pretože tým dal najavo, že Slovensko vníma ako samostatný štát. Prorocky videl niečo, čo sme nepoznali ešte my samotní.
Zdroj: Crux, Tomáš Taraba
