Najväčší pápeži v dejinách SV. LEV VEĽKÝ

Najväčší pápeži spoznajvieru svaty Život svätých

(*asi 400, Toskánsko – † 10. november 461, Rím)

Jeho ústami hovoril apoštol Peter.

            Pápežsky úrad sa po smrti  Sixta III. (†18. augusta 440)  nachádzal v úplnej inej situácii než v predchádzajúcich storočiach: už nereprezentoval navonok kresťanské spoločenstvá roztrúsene v anonymite po území hlavného mesta Rímskej ríše.  Časy veľkých perzekúcií,  ktoré si vyžiadali od verných nasledovateľov Krista tak veľa preliatej krvi, boli  minulosťou. Katolícka cirkev sa stala nielen uznávanou a dokonca rešpekt vzbudzujúcou inštitúciou, ale postupne začala suplovať cisárstvo pri výkone politickej moci, ktorá sa v rukách skorumpovaných vladárov upadajúcej ríše čím ďalej tým viac spreneverovala svojmu poslaniu.

            Postavenie kresťanov sa zásadne zmenilo po roku 313 vďaka Milánskemu tolerančnému ediktu , hoci presnejšie by bolo označenie Milánsky dohovor, pretože išlo len o dohodu uzavretú medzi Konštantínom I., cisárom západnej časti, a Licíniom, cisárom východnej časti Rímskej ríše. Na základe tohto dohovoru bola kresťanom najskôr zaručená rovnaká sloboda vierovyznania ako príslušníkom iných náboženstiev; kresťanstvo dostalo štatút religio licita, čo znamenalo, že kresťania, rovnako ako všetci ostatní obyvatelia ríše, mali v oblasti vierovyznania  právo slobodnej voľby. Milánsky edikt bol však len prvým krokom k uznaniu kresťanstva ako oficiálneho štátneho náboženstva Rímskej ríše; stalo sa ním až v roku 380 zásluhou cisára Theodosia I. (*347 ̶  † 395). Toto bol rozhodujúci impulz  pre jeho rozšírenie pozdĺž vnútornej hranice vtedajšej ríše od Stredozemného mora cez Sýriu do Galie a odtiaľ do Anglicka. Kresťania dostali v osobe Konštantína I. vzácneho ochrancu, ktorý im prejavil svoju priazeň aj materiálne: jeden chrám, zasvätený Najsvätejšiemu Spasiteľovi (Basilica Salvatoris)  ̶  išlo o votívny chrám za cisárovo víťazstvo v bitke pri Mulvijskom moste v roku 312  ̶  dal postaviť v časti Ríma, ktorá sa podľa pôvodných majiteľov volala Laterán; druhú sakrálnu stavbu dal vybudovať v rokoch 319 ̶ 322 nad hrobom Kniežaťa Apoštolov  ̶  svätého Petra. Rímska cirkev mala možnosť vďaka cisárovej veľkodušnosti dôstojne sláviť kult svojmu zakladateľovi. V priebehu niekoľkých storočí však bolo územie Ríma pokryté množstvom veľkolepých sakrálnych stavieb, ktoré svojim architektonickým stvárnením, výzdobou a symbolmi vyjadrovali silu kresťanskej viery. Vďaka ich honosnosti sa Rím stal hlavným mestom celého kresťanského sveta.

            Tieto nové pomery, v ktorých sa kresťanstvo ocitlo, predstavovali preň nové nebezpečenstvo v podobe nežiaduceho prepojenia so svetskou mocou. Na jednej strane prijatie kresťanskej viery zo strany Rimanov vzbudzovalo podozrenie zo spoločenského konformizmu, pretože  pohania a Židia  nemali prístup k verejným funkciám; prestupovanie na kresťanskú vieru mohlo v mnohých prípadoch vychádzať  z oportunistických pohnútok. Na druhej strane z pôvodne prenasledovaných sa stali poprední občania a vážené osoby: nejeden cirkevný hodnostár  ‒ biskup alebo dokonca sám pápež  ‒ získal postavenie a spoločenský vplyv, ktorý ho vzdialil od pravých evanjeliových hodnôt. Situáciu komplikovalo napokon aj to, že samotní cisári, Konštantína Veľkého nevynímajúc, mali sklon považovať sa za najvyšších kresťanských hodnostárov, pričom rovnako tomu bolo v západnej aj východnej časti Rímskej ríše.

            Počas jedného storočia zaznamenala pápežská moc prudký a neraz až búrlivý vývin, sprevádzaný historicky prvými vieroučnými koncilmi. Na týchto sa riešili komplikované spory  s predstaviteľmi rôznych heréz (predovšetkým arianizmu), ktoré sa darilo potláčať len s veľkou námahou. Najvýznamnejší z nich bol v roku 325 Prvý Nicejský koncil,  ktorý sa týkal otázky Najsvätejšej trojice, chápania Ježišovej prirodzenosti a jeho vzťahu k Otcovi. Prijaté bolo na ňom spoločné krédo vyznávajúce jednotu troch osôb jediného Boha: Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha svätého. Toto vyznanie viery sa napokon stalo základom pre jeho upravenú podobu , tzv. nicejsko-konštantinopolské vyznanie, ktoré bolo prijaté v roku 381 na druhom všeobecnom sneme v Konštantínopole, hoci záväzným sa stalo až rozhodnutím Chalcedónskeho koncilu v roku 451. Viaceré kontroverzné témy však zostali aj naďalej otvorené a v neskorších dejinách cirkvi vyvolávali diskusie, ktoré rozdeľovali kresťanov. Jednou z najchúlostivejších bola otázka uznania rímskej prvotnej cirkvi ako jedinej apoštolskej , ktorá sa ukázala ako určujúca jednak pre uznanie vedúceho postavenia rímskeho biskupa v kresťanstve ako najvyššej autority v otázkach doktrinálnych, jurisdikčných a disciplinárnych, jednak pre zachovávanie poslušnosti voči tejto autorite zo strany východných katolíckych cirkví podľa jednotlivých tradícií (konštantínopolskej, alexandrijskej, antiochijskej).

            Smrťou Sixta III. (pápežom bol v rokoch 432  ̶ 440) sa začalo v Cirkvi obdobie  chaosu a zmätkov. Za vlády slabého a nevýrazného cisára Valentiniana III., ktorý sídlil striedavo v Ravene a v Ríme, sa prehĺbil všeobecný úpadok západnej časti Rímskej ríše, ktorá musela vzdorovať takmer vo všetkých končinách ničivým vpádom Hunov a germánskych kmeňov  ̶  Vandalov, Vizigótov, Frankov, Alemanov.  O tom, aká naliehavá bola obrana ríše proti týmto vonkajším nepriateľom svedčí aj fakt, že arcidiakon Lev, ktorý bol už pred smrťou Sixta III. považovaný za jeho vhodného a pravdepodobného nástupcu, sa dozvedel o svojom zvolení za pápeža počas misie v Galii, na ktorú odišiel na naliehanie samého cisára Valentiniana III. Jeho poslaním bolo dojednať zmier medzi vrchným veliteľom rímskej pechoty a jazdectva (magister utriusque militiae) Aetiom a prétoriánským prefektom Galie (praefectus praetorio Galliarum) Flaviom Albinom. Príčina tohto sporu nie je síce dodnes známa, ale isté je, že predstavoval pre bezpečnosť ríše vážne nebezpečenstvo. Vyslanie Leva ako legáta svedčí nielen o diplomatických schopnostiach budúceho pápeža, ale aj o jeho dobrom mene a vážnosti, ktorej sa tešil tak v cirkevnom, ako aj svetskom prostredí. 

            Aj keď miesto narodenia Leva I. nie je dones presne známe, podľa svojich rodičov mal toskánsky pôvod. Už v mladosti, ale najmä ako diakon za pontifikátu Celestína I. a Sixta III. neraz prejavil vynikajúce komunikačné schopnosti, ráznosť a dôslednosť, ktoré napokon predurčili jeho kariéru pápežského legáta. Začiatkom piateho storočia, ktoré bolo poznamenané stretom rôznych myšlienkových prúdov, vznikli v cirkvi vážne teologické kontroverzie vyúsťujúce do nebezpečných  heréz. Bez náležitej duchovnej a intelektuálnej vybavenosti by nebol mohol ako mladý diakon náležite vysvetliť v roku 430 pápežovi Celestínovi I. (422 ̶ 432), v čom spočíva podstata a nebezpečenstvo nestorianizmu  ̶ christologickej náuky šírenej konštantínopolským patriarchom Nestoriom. Tento učil, že v Ježišovi Kristovi sú prítomné dve prirodzenosti: božská a ľudská, ktoré sú navzájom nezávislé, pričom ľudská prirodzenosť (jeho človečenstvo) je len javovou podobou jeho božskej podstaty. Na základe toho dospel k tvrdeniu, že Panna Mária nie je Theotókos (θεοτόκος), čiže Bohorodička, Božia Matka, ale je iba Christotókos (Χριστοτόκος), čiže Kristorodička; podľa neho totiž Kristus ako Boží Syn má božskú podstatu, ako syn Márie má podstatu ľudskú. Na dogmatickej rovine proti tomuto učeniu vystupoval už patriarcha sv. Cyril Alexandrijský (†444), ale oficiálne odmietnuté bolo na 3. ekumenickom koncile v Efeze v roku 431. Nestorios bol následne poslaný do vyhnanstva: najskôr do Antiochie v Sýrii, neskôr  do Arábie a odtiaľ do Líbyjskej púšte.

            V roku 436 bol Lev postavený pred náročnú úlohu: mal uplatniť svoj vplyv na pápeža Sixta III., aby sa rázne postavil proti ďalšej rozmáhajúcej sa heréze  ̶  pelagianizmu. Jej pôvodcom bol mních Pelagius, ktorý šíril svoje učenie hlavne prostredníctvom svojich žiakov Celestína I. a Juliana Aeclanského (Iulianus Aeclanensis *386 – †455; mesto Aeclanum sa dnes nazýva Mirabella Eclano).

             Keď Pelagius prišiel do Ríma roku 384 z britských ostrovov, bol nesmierne rozčarovaný povrchnou religiozitou Rimanov, hlavne však tých, ktorí prestúpili na kresťanskú vieru neraz len z konformizmu. Začal preto spochybňovať hodnotu krstu tvrdiac, že milosť sa človeku dostáva skrze stvorenú prirodzenosť. Tento názor ho následne priviedol na jednej strane k popieraniu jednak dedičného hriechu a dôležitosti posväcujúcej milosti pre nadprirodzený život, jednak samotného vykúpenia ako znovuzrodenia zo smrti do života, a na druhej strane proti tomu zdôrazňoval, že človek sám je schopný sám dosiahnuť svoje vykúpenie vďaka tomu, že bol stvorený ako slobodný. Vyzdvihovanie všemohúcnosti ľudskej vôle viedlo Pelágia k preceňovaniu mravnej čistoty a prísnej askézy ako základného prostriedku na dosiahnutie svätosti, ktorá bola v jeho ponímaní to isté čo spravodlivosť. Aj napriek tomu, že táto predstavuje pre väčšinu obyčajných smrteľníkov nedosiahnuteľný ideál, tvrdošijne hlásal, že ľudská vôľa má silu a predpoklad pozdvihnúť sa k tomuto ideálu aj bez pomoci Božej milosti. Nebezpečenstvo tejto herézy spočívalo najmä v tom, že z kresťanskej zbožnosti eliminovala nadprirodzeno, nahrádzala ho bezduchým moralizmom, negovala dôležitosť Ježišovej  obety a v dôsledku toho nedoceňovala úlohu modlitby. Tieto témy silno rezonovali v cirkvi už v štvrtom storočí, ale ani počas nasledujúcich storočí nestratili na svojej aktuálnosti.  Lev I. a svätý Augustín však prispeli váhou svojej autority k tomu, aby tieto spory nevybočili z medzí a neprivodili schizmu.

            Keď sa Lev ako novozvolený pápež vrátil po splnení svojej misie v Galii do Ríma, 29. septembra 440 bol uvedený do úradu. Začal sa tak jeho pontifikát, ktorý trval vyše 21 rokov a stal sa bezpochyby jedným z najvýznamnejších v dejinách Cirkvi. Hneď od nástupu na Petrov stolec pokračoval so všetkou vehemenciou v boji proti všetkým herézam, ktoré vtedy vážne oslabovali celý kresťanský svet. Okrem nestorianizmupelagianizmu musel čeliť ďalším dvom odchýlkam od oficiálnej vierouky  ̶  manicheizmu priscillianizmu.  Prvé z týchto bludárskych učení, založené iránskym prorokom Máním, hlásalo deformovanú elitársku náuku spasenia sveta blízku kresťansko-gnostickej koncepcii vykúpenia sveta z telesnosti, čiže spasenia chápaného ako postupné vymaňovanie sa zo sveta hmoty a návrat do ríše svetla. Za rozšírením druhej herézy v 4. storočí stál Priscillianus, biskup z Avily, ktorý obhajoval dualistický obraz sveta: staval do neprekonateľného protikladu dušu stvorenú Bohom a telo, ktoré má pôvod v moci zla. Priscillián a jeho stúpenci popierali trojosobnosť Boha, stvorenie sveta Bohom, zmŕtvychvstanie, zavrhovali manželstvo a požívanie mäsa. Na jednej strane síce propagovali krajný asketizmus hraničiaci s neľudskosťou, na druhej strane však mali sklon oddávať sa nemravným radovánkam. Oficiálna kresťanská vierouka sa teda rodila v prudkých sporoch končiacich neraz aj fyzickými šarvátkami. Tento komplikovaný proces bežne  sprevádzali exkomunikácie, vyhnanstvá  a v krajných prípadoch aj popravy. Napriek tomu, že cirkev raného stredoveku tento trest neuznávala, stačilo niekedy podozrenie dosvedčené udaním, aby bol bludár sťatý…

            Lev I. za nezmazateľne zapísal do dejín kresťanstva tým, že rozhodne zasiahol do najzávažnejšieho dogmatického sporu týkajúceho sa učenia o dvoch prirodzenostiach v Ježišovi Kristovi. Vo svojom fundamentálnom vieroučnom texte Tomus ad Flavium (uvádzaný býva niekedy aj ako Epistola ad Flavianum) jasne vyložil dôvody, pre ktoré je vieroučne neprípustné oddeľovať v Ježišovi obidve prirodzenosti: Ježiš Kristus nie je sčasti Boh a sčasti človek, ani výsledkom nejasného zmiešania božského s ľudským; je pravý Boh a pravý človek, čiže Bohočlovek. To znamená, že božské a ľudské sú v ňom nezmiešané, nezmeniteľné, nerozdielne, nedeliteľné, ale pritom tvoria v ňom nerozdielnu jednotu. Každé učenie, ktoré si kladie za cieľ dokázať, že Ježiš má iba božskú, a nie aj ľudskú prirodzenosť, bolo odsúdené ako bludné a dodnes sa označuje výrazom monofyzitizmus. V dobe pontifikátu Leva I. bol jeho popredným šíriteľom archimandrita istého carihradského kláštora a horlivý protivník nestorianizmu menom Eutyches.

               K naplneniu vieroučného poslania listu Leva I. viedla pomerne kľukatá cesta: pápež ho poslal biskupovi Flaviánovi po búrlivej synode konanej v novembri 448 v Konštantínopole, na ktorej bol Eutyches vyhlásený za heretika a zároveň bol zbavený svojho úradu. Keďže vtedajší cisár Teodózius II. sa so závermi synody nestotožnil, zvolal k tejto chúlostivej téme na rok 449 cirkevný snem do Efezu. Pozvanie prijal aj Lev I., ale osobne sa ho nemohol zúčastniť, preto ho na ňom zastupovali traja osobní legáti, ktorí mali koncil oboznámiť s pápežovým stanoviskom zhrnutým v liste arcibiskupovi Flaviánovi. Napokon sa tak nestalo, pretože priebeh cirkevného snemu ovládla, dokonca s použitím násilia, skupina naklonená Eutychovi, takže na druhom zasadnutí koncilu sa podarilo vyhlásiť monofyzitizmus za dogmu. Exkomunikovaný Lev I. nazval koncil, vzhľadom na jeho priebeh a výsledky, latrocinium Ephesinum (Efezské lotrovstvo). Keďže Teodózius II. tvrdošijne odmietal zvolanie ďalšieho koncilu, vzťahy medzi Východom a Západom sa vyostrili do takej miery, že hrozila schizma. Pomery sa zmenili až po cisárovej smrti: jeho nástupca Marcianus (*392 – †457) si osvojil stanoviská zosnulého arcibiskupa Flaviána a Leva I., a preto na naliehanie stúpencov dyofyzitizmu zvolal nový koncil, tento raz do Chalcedónu, kde bol slávnostne otvorený 8. októbra 451. Zo Západu sa ho zúčastnili iba štyria legáti Leva I., čo bol zanedbateľný počet v porovnaní s účastníkmi z východnej časti ríše, ktorých tam bolo 500 až 600. Koncilu však predsedal pápežsky legát Paschanius, vďaka ktorému sa podarilo konečne prečítať Levov List Flaviánovi. Konciloví otcovia jeho prečítanie prijali nadšeným zvolaním : „Petrus per Leonem locutus est! Apostoli ita docuerunt! Omnes ita credimus!” (Ústami Leva prehovoril Peter! Toto je viera apoštolov, túto vieru vyznávame!) Po dlhej a kontroverznej diskusii bol napokon monofyzitizmus odsúdený ako blud a bolo prijaté nové Vyznanie viery, v ktorom sa explicitne hovorí o spojení dvoch prirodzeností v jedinej osobe Ježiša Krista.

            Pápež Svätý Lev Veľký sa prejavil za svojho života ako veľký teológ aj duchovný pastier: zachovalo sa od neho 96 kázní vzbudzujúcich obdiv nielen pre svoj obsah, ale aj pre krásnu a zrozumiteľnú latinčinu, a približne 150 listov. Pre jeho dielo a zásluhy o Cirkev ho o trinásť storočí neskôr (v roku 1754)  pápež Benedikt XIV. vyhlásil za učiteľa Cirkvi.

            Lev I. však nebol iba veľký teológ a mysliteľ, ale prejavoval sa počas svojho pontifikátu aj ako umný a prezieravý politik: ako držiteľ riadiacej právomoci vynakladal veľké úsilie, aby pápežsky primát uznali niektoré veľké biskupstvá v západnej časti ríše   ̶   napríklad v Arelate (dnešný názov tohto francúzskeho mesta je Arles)  ̶  , ale najmä východné patriarcháty: alexandrijskýantiochijský , jeruzalemský (tento však nie je pôvodný, ale vznikol odštiepením od antiochijského patriarchátu), a napokon konštantínopolský (Konštantínopolu bolo podľa 3. kánona Konštantínopolského koncilu (381) a sporného 28. kánona Chalcedónskeho koncilu (451) udelené jedinečné osobitné postavenie hneď po starom Ríme).

Lev I. opieral všetko svoje konanie o neotrasiteľnú vieru, že Peter je skutočne „skalou“, na ktorej stojí Cirkev, že je „kniežaťom apoštolov“, vďaka ktorému sa Rím stal „hlavným mestom duchovnej aj svetskej moci“ a „stredom sveta“ !

            Lev si získal veľké zásluhy ako obranca pravej viery v boji proti vtedajším bludárskym učeniam, ale aj v presadzovaní primátu rímskeho biskupstva proti nárokom východných patriarchátov. Svoju odvahu a statočnosť osvedčil v roku 452, keď sa postavil v sprievode niekoľkých predstaviteľov rímskeho kléru zoči-voči vodcovi Hunov Attilovi!  V tom roku totiž jeho lúpežne hordy najskôr vyplienili Miláno a spustošili veľkú časť územia severnej Itálie. Za bandami ozbrojených a drancujúcich bojovníkov s istým odstupom tiahli smerom na juh desaťtisíce konských záprahov naložených zbraňami, šiatrami a iným materiálom. Keďže Attila sa  chystal napadnúť Rím, Lev I. sa vybral na prosbu Velentiniana  III. do Lombardie a tu, neďaleko Mantovy, pri  rieke Pád sa stretol s obávaným vodcom barbarov. Na veľké prekvapenia sa mu podarilo presvedčiť ho, aby upustil od svojho dobyvačného zámeru a aby Rím nezničil. Attila po dlhom vyjednávaní napokon Levovej prosbe vyhovel ; po zaplatení vysokého výkupného sa vydal na cestu smerom k Dunaju. O tri roky nato sa usiloval vyjednať rovnaký zmier  aj s kráľom Vandalov Geiserichom, ktorý v máji roku 455 vyplával od severoafrických brehov,  porazil dezorganizované rímske loďstvo a zakotvil  v Ostii. Tento raz však Lev I. nebol taký úspešný ako v prípade Attilovej invázie: Geiserich  bol zarytým vyznávačom arianizmu a katolíkov nemal vôbec v láske. Druhého júna toho istého roku vtrhol bez boja do Ríma, spôsobil v ňom obrovské krviprelievanie a mesto vydrancoval. Pápež aj teraz vyšiel v ústrety germánskému dobyvateľovi, ale krvavej dráme a drancovaniu nezabránil. Jeho iniciatíva však predsa priniesla čosi pozitívne: Rím nebol vypálený, a tak sa podarilo zachrániť Baziliky sv. Petra, sv. Pavla a sv. Jána,  v ktorých časť obyvateľstva mesta našla útočisko pred istou smrťou alebo odvlečením do zajatia.

            Pápež Lev I. zomrel 10. novembra 461 v dvadsiatom prvom roku svojho pontifikátu. Ako prvý z pápežov bol pochovaný  v Bazilike sv. Petra, teda  na istom mieste, kde boli uložené na odpočinok ostatky „kniežaťa apoštolov“, ktorého dôstojným nástupcom a pokračovateľom bol aj on sám. Do dejín sa zapísal nielen ako obranca pravej viery, ale aj ako mimoriadne starostlivý otec, ktorému vždy ležali na srdci potreby chudobných a trpiacich. Jeho pričinením získal  úrad rímskeho biskupa zreteľnú dimenziu svetovosti. Preto ako prvý spomedzi pápežov prívlastok Veľký.  Po ňom sa tejto pocty doposiaľ dostalo pápežom sv. Gregorovi I. (590 – 604) a  sv. Mikulášovi I. (858 – 867).

 

Lost Password

Sign Up