Jednou z najviac pretrvávajúcich foriem modlitby je Via Crucis – Krížová cesta. Pozostáva z modlitby a rozjímania podľa jednotlivých zastavení Krista na ceste k ukrižovaniu.
Podľa tradície táto pobožnosť našla inšpiráciu v živote Panny Márie, ktorá po zmŕtvychvstaní Ježiša pravidelne chodila na jednotlivé miesta Kristovho utrpenia.
Panna Mária však nie je « autorom » pobožnosti. Až v piatom storočí svätý Petrionus, biskup v talianskej Bologni sa rozhodol postaviť miesta, ktoré pripomínali miesta utrpenia Ježiša v Jeruzaleme. Komplexnosť krížovej cesty však vznikla až v 15. storočí.
V stredoveku nebolo pre pútnikov jednoduché, aby navštívili miesta, na ktorých Ježiš pôsobil. Následkom križiackých výprav sa pre kresťanov stalo problémové chodiť do Svätej zeme a preto sa predovšetkým františkáni rozhodli po Európe vystavať kaplnky a svätyne, ktoré sa snažili byť replikami miest, na ktorých pôsobil Ježiš.
Súčasnú podobu krížovej cesty vytvoril blahoslavený Alvaro z Cordobi, dominikánsky kňaz, ktorý vystaval jednotlivé zastavenia krížovej cesty.
Boli to opäť františkáni, ktorí v 17 storočí dostali povolenie od pápeža, aby zastavenia krížovej cesty mohli vystaviť v kostoloch. Zároveň chceli, aby tí, ktorí sa takýmto spôsobom budú krížovú cestu modliť, dostali rovnaké odpustky ako sa udeľujú tým, ktorí navštívili Jeruzalem. Tejto požiadavke vyhovel pápež Inocent XI.
