Na Všetkých svätých nadväzuje Spomienka na všetkých verných zosnulých

Dianie v Cirkvi Katolícka viera slider spoznajvieru

Na Slávnosť Všetkých svätých nadväzuje Spomienka na všetkých verných zosnulých – ľudovo nazývaná Dušičky. Spomienku zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka počas 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí.
Písmo zjavuje možnosť posmrtného očisťovania a osobného dozrievania, hoci termín „očistec“ sa v ňom nenachádza. Teológia očisťovania vznikala v 3. storočí a odborný termín očistec bol zavedený až v 12. stor.
V starom judaizme žila idea prechodného stavu, ktorá obsahovala názor, že duše zosnulých sa nachádzajú v akomsi provizórnom väzení, kde už nesú trest, alebo sa už tešia provizórnej blaženosti (podobenstvo o boháčovi Lk 16, 19-31). Ideu dopĺňala myšlienka, že v tomto stave je možné aj očisťovanie, ktoré pomáha duši dozrieť pre spoločenstvo s Bohom. V druhej knihe Makabejcov je text: „Preto nariadil (Júda Machabejský) túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“ Prvotná Cirkev prevzala starozákonnú náuku o provizórnom väzení zosnulých a z nej sa potom v západnej Cirkvi vyvinula náuka o očistci. Kresťania teda spontánne pokračovali v zbožnom zvyku Židov modliť sa a prinášať obety za zosnulých. Náuke o očistci napomohli aj prípady kajúcnikov, ktorí zomreli pred ukončením pokánia.

V Kalistových katakombách (po r. 222) je napísané: „Vo svojich modlitbách myslite na nás, ktorí sme vás predišli.“ Cirkevný spisovateľ Tertulián (+225) vyzval: „Odbavujeme obety za mŕtvych na výročie ich narodenín (pre nebo)“ Tertulián patril k priekopníkom náuky o očistci na Západe. Biskup Cyprián (+258) učil, že tí kajúcnici, ktorí sa zmierili s Cirkvou a nastúpili cestu pokánia, ale zomreli predtým akoby ho vykonali celé, sa budú očisťovať vo večnosti. Ján Zlatoústy (+407 vyzýval): „Buďme im na pomoci a slávme ich pamiatku. Ak boli Jóbovi synovia očistení obetou svojho otca (por. Jób 1, 5), prečo by sme pochybovali, že naše obety za mŕtvych im neprinesú nijakú útechu? Neváhajme pomáhať tým, čo umreli, a obetovať za nich svoje modlitby“.
Pápež Gregor Veľký (590-604) sprístupnil náuku o očistci širokým vrstvám veriacich (tzv. gregoriánske sväté omše). S náukou o očistci úzko súvisí „sviatok dušičiek“ – Spomienka na všetkých verných zosnulých. Spomienku zaviedol opát Odilo v r. 998 v burgundskom kláštore Cluny – na druhého novembra, hneď po Sviatku Všetkých svätých (slávil sa už od 4. stor. ako sviatok mučeníkov). V 13. storočí bola oficiálne vyhlásená náuka o posmrtnom očisťovaní na Druhom lyonskom sneme (r. 1274); neskôr na Florentskom koncile (r. 1439) a na Tridentskom koncile (r. 1547).

V Ríme v r. 1311 začali sláviť Spomienku na všetkých verných zosnulých a odtiaľ sa rozšírila do celej Cirkvi. Koncom 15. stor. začali kňazi vo Valencii (Španielsko) „na dušičky“ celebrovať tri sväté omše. Benedikt XIV. (1740-1758) r. 1748 tento zvyk odobril a rozšíril. Benedikt XV. (1914-1922) v roku 1915 povolil slúžiť tri sväté omše všetkým kňazom na celom svete.

Cirkev ako dogmu vyhlásila, že „očistec existuje.“ Očistec je jednosmerná predsieň neba; očistec nie je „dočasné peklo“. Stav lásky, hoci nedokonalej, nemožno zrovnávať so stavom nenávisti, zloby či nejakého škodenia. Očistec (stav očisťovania či dozrievania v láske) trvá len do parúzie, potom zanikne. Na konci čias dosiahne Božie kráľovstvo svoju plnosť a všetci spravodliví budú naveky kraľovať s Kristom; vtedy bude Boh „všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28) vo večnom živote. Cirkev tiež učí, že „dušiam v očistci treba pomáhať.“ Už v judaizme existovala myšlienka, že možno pomáhať zosnulým. Taká je aj spoločná prax východnej i západnej Cirkvi. Hoci Východ nepozná očistné utrpenie duší na druhom svete, pozná však rôzne stupne blaženosti (alebo utrpenia) prechodného stavu. Dušiam možno poskytnúť „občerstvenie a posilu“ prostredníctvom Eucharistie, modlitby, odpustkov a almužny. Na základe dogmy „spoločenstva svätých“ je pravdepodobné, že aj duše v očistci môžu pomáhať ľuďom na zemi, hoci sa Cirkev o tom oficiálne nevyjadrila. Pre kresťanov je vlastný vzájomný vzťah pomoci medzi žijúcimi a zosnulými a nie strach (škodenie si).

Cirkev sa nikdy dogmaticky nevyjadrila o očistcových trestoch. Dnes je isté, že tradičné predstavy o očistcových trestoch (mučiareň, chúďatká) patria „ad acta“, lebo zomrelí v očistci sú synovia a dcéry Božie. Očisťovanie je dynamický a personalistický proces – „dozretie“ v osobnosť. Človek si počas života sám pripravil „okolnosti“ tohto prerodu a pripravil si svoj trest: egoizmom, tvrdosťou, farizejstvom, lakomstvom… Utrpenie očisťuje, lebo opravdivá láska, ktorá pochádza od Boha, a nie od ľudí, ide cestou obetí. Očisťovanie je čakanie „na videnie Boha z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12). Nie je vylúčené, že proces očisťovania prebehne v okamihu a dĺžka očisťovania môže byť nahradená intenzívnosťou.

TK KBS

Lost Password

Sign Up