Píše sa 14. marec roku 1800. Katolícka cirkev prežíva jedno z najťažších období svojej histórie. V tento deň si konečne zvolí po sto štyroch dňoch od zvolania konkláve 251. nástupcu svätého Petra. Bolo to v období, keď bola kontinuita pápežskej moci vážne ohrozená politickými konfliktami medzi Francúzskom a Svätou stolicou. Pápež Pius VI. zomrel za krutých podmienok mimo Ríma po obsadení územia Pápežského štátu napoleonskými vojskami: Direktórium ho najskôr uväznilo v pevnosti v Briançon, odkiaľ ho previezli do Valence. Tu napokon zomrel v miestnej citadele za krutých podmienok dňa 29. augusta 1799.
O krutosti jeho uzurpátorov svedčí aj to, že bol pochovaný v spoločnom hrobe bez cirkevných obradov! Toto brutálne gesto predstaviteľov rozmáhajúceho sa sekularizačného a protináboženského prúdu bolo úplne čitateľné. Svetu sa tým symbolicky dávalo najavo, že v osobe 250. nástupcu svätého Petra bol pochovaný posledný pápež. Pod vedením kardinála vojvodcu z Yorku, ktorý sa v tom čase žil v Benátsku pod ochranou pro-katolícky zmýšľajúceho rakúskeho panovníka Františka II, zišlo sa 30. novembra 1799 v kláštore benediktínskeho opátstva na ostrove San Giorgio Maggiore tridsaťpäť kardinálov, aby zvolili nástupcu Pia VI. Z konkláve boli vopred vylúčení okrem francúzskych kardinálov aj tí, ktorí pochádzali z krajín pod francúzskou nadvládou ‒ zo Španielska, Sardínie, Neapola, Janova. Po štyroch mesiacoch sa podarilo zvoliť novú hlavu Katolíckej cirkvi: stal sa ním päťdesiatdva ročný Giorgio Barnaba Luigi Chiaramonti (*14. 04. 1742), ktorý prijal meno Pius VII., čím dal svetu symbolicky aj otvorene najavo, že sa považuje za pokračovateľa línie svojho ťažko skúšaného predchodcu na Petrovom stolci. “
Napriek tejto priaznivej atmosfére sa znova vynoril niekto, kto si zaumienil prekaziť túto sľubnú obnovu Ríma. Týmto zlomyseľníkom nebol nikto iný ako francúzsky generál a politický vodca Napoleon Bonaparte. Tento muž, ktorý sa už v roku 1789 počas vojenskej výpravy Francúzov do Talianska podieľal ako radový korzický kaprál na plienení pápežského štátu, sa po štátnom prevrate 18. brumaira (9. novembra) roku 1799 vyhlásil za prvého konzula. Po nástupe do tejto funkcie mal ambíciu znova nastoliť v krajine spoločenský zmier, ktorý bol hlboko narušený politickými smršťami vyvolanými Francúzskou revolúciou. Vyhlasoval, že jeho prioritou je vrátiť náboženskému životu miesto, ktoré malo vo Francúzsku pred revolúciou. Samozrejme, sledoval tým len svoje zištné záujmy… Spočiatku sa aj zdalo, že je naklonený francúzskym katolíkom, keď im sľuboval výhody, ktoré im historicky patrili. Ako v iných ohľadoch, aj tu sa potvrdila jeho svojhlavosť a vypočítavosť: sľubmi o posilnení postavenia katolíkov vo Francúzsku chcel priviesť Pia VII. k tomu, aby akceptoval jeho návrh na uzavretie konkordátu, ktorý mal po novom definovať vzťahy medzi „najstaršou dcérou Cirkvi“ a „hlavou Katolíckej cirkvi“. Piovi VII. sa sprvu aj pozdávala Napoleonova myšlienka dať nový zmluvný rámec vzťahom medzi štátom a cirkvou, no znepáčil sa mu napokon jeho panovačný tón: prvý konzul totiž nepovažoval za potrebné o obsahu predkladaného konkordátu diskutovať. Pápežova odpoveď bola preto negatívna: Napoleonovi dal jasne najavo, že nie je jeho podriadený a nenechá si od neho rozkazovať.
Toto bol začiatok dlhotrvajúcich treníc medzi týmito dvomi mužmi. Pápež prinútil Napoleona k rokovaniu, ktoré napokon vyústilo do kompromisného riešenia: katolicizmus dostal oficiálne „štatút náboženstva, ktoré vyznáva väčšia časť francúzskej populácie“. Lenže postupne ako Napoleon sústreďoval vo svojich rukách stále väčšiu politickú moc (v roku 1804 stal cisárom), menil svojvoľne pôvodne znenie zmluvy: neustále ju rozširoval o nové dodatky, ktorými sa katolícka cirkev dostávala do stále závislejšieho postavenia voči štátnej moci. Vrcholom spupnosti bolo, keď z príležitosti svojej korunovácie, naplánovanej na 2. decembra 1804 v parížskej katedrále Notre-Dame, vyzval Pia VII., aby sa on, námestník svätého Petra, unúval prísť osobne do Paríža a aby mu tu požehnal ako novému cisárovi. Pohrozil mu dokonca, že ak odmietne prísť, bude to mať neblahé následky pre neho osobne aj pre celý Rím. Napoleonove vyhrážky vyvolali v Ríme nemalé obavy, a preto štátny tajomník kardinál Ercole Consalvi presviedčal pápeža, aby sa v záujme zmluvného zaistenia bezpečnosti pápežského štátu zúčastnil na korunovácii.
Najväčšou výhradou svedomia, ktorá ťažila pápeža pri jeho rozhodovaní, bol fakt, že bude musieť požehnať panovníkovi splodenému tou revolúciou, ktorá náboženstvu a katolicizmu napáchala toľko zla! Pius VII. napokon poslúchol rady štátneho tajomníka, ale hneď po príchode do Paríža sa dozvedel o ďalšej vážnej prekážke, ktorá mu bránila zúčastniť sa korunovácie: Napoleonova manželka Joséphine de Beauharnais sa Piovi v predvečer korunovačnej ceremónie zdôverila, že s Napoleonom je zosobášená len civilne, čiže z hľadiska cirkevného práva žije v nelegitímnom zväzku. V noci sa síce pár zosobášil aj cirkevne, ale tento zásadný Piov postoj napokon poznamenal priebeh samotného slávnostného aktu. Dotknutý Napoleon najskôr nechal od zimy skrehnutého pápeža jeden a pol hodiny sedieť pri hlavnom oltári, aby mu napokon oznámil, že cisársku korunu sebe aj manželke položí na hlavu on sám.
Ale to ešte nebol koniec prejavov Napoleonovej arogancie; Pius VII. musel prehltnúť počas parížskeho pobytu ešte nejednu horkú pilulku… Na cestu späť do Ríma sa vydal týždeň pred začiatkom veľkonočného týždňa roku 1805. Napoleon sa totiž obával veľkej obľúbenosti pápeža medzi veriacimi, a preto trval na tom, aby sa Veľká noc slávila v Paríži bez účasti Pia VII. Jeho odchod z Paríža znamenal len krátku pauzu v príkoriach, ktoré mu Napoleon v blízkej a vzdialenejšej budúcnosti spôsobil.
Po získaní dedičného titulu cisára v roku 1804 rozšíril svoju nadvládu aj nad územie Talianska: 17. marca 1805 zmenil Taliansku republiku na Talianske kráľovstvo a o niekoľko týždňov ‒ 28. 5. 1805 sa sám korunoval v Miláne železnou korunou Longobardov na talianskeho kráľa. Ovenčený gloriolou víťazstva nad rakúskymi a ruskými vojskami pri Slavkove (2. 12. 1805) začal postupne anektovať jednotlivé územia na Apeninskom polostrove: v júni toho istého roku bola v Janove ratifikovaná anexia Ligurska; roku 1806 natrvalo obsadil neapolské kráľovstvo a pod abdikácii Ferdinanda IV. Neapolského tu za kráľa ustanovil svojho brata Jozefa (1806 ‒1808), po ktorom nastúpil na trón Napoleonov švagor Joachim. Povzbudený podmienkami Bratislavského mieru (26.12.1805), podľa ktorých Rakúsko muselo opustiť Taliansko, Napoleon anektoval v roku 1807 Toskánsko, Parmu a Piacenzu (1807) a o rok nato dal protiprávne obsadiť aj územia pápežského štátu (1808) údajne preto, že Pius VII. odmietol pripojiť sa ku kontinentálnej blokáde Anglicka. V tom istom roku sa stali súčasťou Talianskeho kráľovstva Urbino, Macerata, Ancona a Camerino. Dekrétom zo 17. mája 1809 pripojil k Francúzsku aj zvyšok pápežských dŕžav. Sebe priznal titul „rímsky cisár“, zatiaľ čo pápežovi ponechal titul „suveréna s príslušnými právomocami“.
Dovtedy neslýchané sa tak stalo skutočnosťou: pápež sa stal vazalom svetského panovníka, konkrétne Napoleona! Nuž a samozrejmou povinnosťou najvyššieho kňaza cirkvi vo vazalskom postavení bolo podporovať svojho cisára vo všetkých jeho vojenských ťaženiach, najmä proti Anglicku, voči ktorému Napoleon vyhlásil kontinentálnu blokádu prístavov. V tejto súvislosti si dovolil poslať pápežovi takýto výhražný odkaz: „Vaša Svätosť je suverénom mesta Ríma, ale ja som jeho cisárom. To znamená, že moji nepriatelia majú byť aj Vašimi nepriateľmi.“ Pius VII. dal Napoleonovi bez otáľania najavo rozhodný a odmietavý postoj, ktorým ho priviedol do zúrivosti: v návale hnevu prikázal pápežovi, aby okamžite vypovedal z Ríma všetkých Angličanov, Rusov a obyvateľov ostatných znepriatelených krajín a aby zablokoval všetky prístavy na území pápežského štátu pre ich lode. V liste adresovanom svojmu veľvyslancovi, kardinálovi Feschovi, použil ešte tvrdší tón: „Povedzte pápežovi, že teraz som ja Karol Veľký, meč Cirkvi a jeho cisár! Ak teda nevykoná to, čo od neho žiadam, postarám sa mu o to, aby zakúsil rovnaký život, aký mali jeho predchodcovia v dobe pre Karolom Veľkým.“
Cisárske vojsko obsadilo Rím 2. februára 1808. Rímske oddiely neschopné čeliť ohromnej presile boli nasilu zaradené do jednotlivých francúzskych regimentov. Šľachetní príslušníci gardy Jeho Svätosti boli zatknutí a uväznení. Traduje sa však, že sám pápež pri svojom zatýkaní im dal príkaz, aby nekládli žiadny odpor, vďaka čomu sa predišlo zbytočnému krviprelievaniu. V júni Napoleon oficiálne potvrdil definitívnu anexiu Ríma k Francúzsku. Rím bol takto odsúdený stať sa hlavným mestom nového francúzskeho departmentu Bouches-du-Tibre (Ústie nad Tiberom), ktorého paralelou na mape Francúzska bol už vtedy department Bouches-du-Rhône. Napoleonovi ani toto nestačilo: 17. mája 1809 zbavil pápeža svetskej moci, takže núteným miestom jeho pobytu sa stal pápežsky palác na pahorku Quirinal. Zakrátko nato Francúzi vztýčili na Anjelskom hrade červeno-modro-bielu trikolóru a na počesť tohto triumfálneho aktu vypálili delostreleckú salvu. V ten istý deň bolo oficiálne potvrdené cisárskym dekrétom definitívne pripojenie pápežského štátu k Francúzsku. Sotva sa o tom pápež dozvedel, vytiahol zo zásuvky už pripravenú bulu, ktorou Napoleona vyobcoval z cirkvi a nechal ju v čase konania vešpier rozvešať na múry hlavných rímskych bazilík. Toto bolo už priveľa aj pre samotného cisára, ktorého zasiahol „exkomunikačný hrom“ až potom, ako udrel do všetkých „lúpežníkov Petrovho dedičstva“ (patrimonia Sancti Petri). Svoj hnev na pápeža si vylial v noci z 5. na 6. júla 1809 , keď poveril veliteľa cisárskej gardy Radeta, aby Pia VII. zatkol.
Tento spolu s hŕstkou miestnych revolucionárov násilne vnikol na pápežského paláca na Quirinali; pápeža dal surovo vytiahnuť z postele a prikázal mu, aby išiel okamžite s ním. Vonku musel nasadnúť do tesného a nepohodlného koča, v ktorom ho odviezli najskôr do jednej florentskej kartúzy, dobre známej už jeho predchodcovi Piovi VI; pred presne desiatimi rokmi si tu aj on prešiel svoju krížovú cestu. Už táto zhoda okolnosti neveštila nič dobrého…Pod dohľadom inej vojenskej jednotky poputoval zúbožený, chorobami sužovaný Pius VII. do Grenoblu, odtiaľ do Savony, aby skončil napokon v Janove, kde bol internovaný celé tri roky. Nuž, história sa niekedy opakuje aj v takejto podobe.
Barnaba Luigi Chiaramonti, zocelený prísnym odriekaním počas rokov prežitých v reholi, sa však nenechal morálne zlomiť, aj keď jeho zdravie sa v nových drsných podmienkach rapídne zhoršovalo. Napriek tomu bol dňa 9. júna 1912 na Napoleonov príkaz deportovaný do Fontainebleau, kde v januári 1813 pod nátlakom podpísal text novej konvencie, ktorá prešla do histórie pod názvom Fontainebleauský konkordát. Pápež zmluvu najskôr podpísal v domnienke, že sa novou zmluvou dá bodka za epochou Francúzskej revolúcie. Čoskoro sa však ukázalo, že skutočným cieľom francúzskeho cisára je vytvoriť akúsi „národnú cirkev“, ktorá by bola úplne podriadená jeho moci. Rozhonutie Pia VII. odstúpiť od tohto konkordátu ovplyvnil rozhodujúcim spôsobom jeho podsekretár kardinál Pacca, ktorý patril k skupine najvyšších cirkevných hodnostárov hlásajúcich, že „niet iného lieku na pohoršenie spôsobené katolíckej cirkvi týmto konkordátom, než to, aby ho sám pápež okamžite odvolal a zároveň anuloval všetky záväzky z neho vyplývajúce.“ A tak sa aj stalo: 14. marca 1813 Pius VII. podpísal list Napoleonovi, kde stálo napísané:
„O tejto listine (t.j. o konkordáte) poviem Vášmu Veličenstvu to isté, čo náš predchodca Paschal II. riekol v podobnom prípade, keď podpísal listinu, ktorá obsahovala ústupky v prospech Henricha V., a ktorá v jeho svedomí vzbudila ľútosť. Predmetnú listinu teda považujeme za zlú, za zlú ju vyhlasujeme a s pomocou Božou túžime, aby bola opravená, žeby nevznikla škoda Cirkvi ani ujma našej duši.“ [Enchiridion dei Concordati. Due secoli dei rapporti Chiesa ‒ Stato. EDB, Bologna 2003, nn. 44-45]
v
Rozhodnutie Pia VII. Napoleona samozrejme podráždila, ale táto udalosť už spadá do
obdobia po jeho katastrofálnom vojenskom ťažení proti Rusku, keď už bol kedysi neohrozený vládca Európy oveľa náchylnejší hľadať kompromisné riešenia. Po Bitke národov pri Lipsku (16. ‒ 19. októbra 1813) už nič nestálo v ceste Piovi VII., aby sa vrátil späť do Ríma, kde bol za veľkého jasotu privítaný 24. mája 1814. Počas „stodňového Napoleonovho cisárstva“ Rím síce znova opustil, ale po bitke pri Waterloo (18. 6. 1815) sa už mohol natrvalo usadiť v Ríme, pretože mu už definitívne nehrozilo prenasledovanie zo strany Napoleona.
Zlomový pre ďalší vývoj bol Viedenský kongres (14. september 1814 ‒ 9. jún 1815), ktorý v rámci prehodnocovania politických pomerov v Európe potvrdil pôvodné hranice pápežského štátu. Samozrejme, zástupcom Svätej stolice na týchto rokovaniach nemohol byť nikto iný ako kardinál Ercole Consalvi. Snaha Napoleona o jeho politickú likvidáciu vyšla teda naprázdno…
Toto všetko sa však odohrávalo, keď Pius VII. už mal 72 rokov. Do konca života mu teda ostávalo ešte deväť rokov. Koniec jeho pontifikátu sa niesol v duchu závažných rozhodnutí pre život cirkvi, čo len dosvedčuje fakt, že Pius VII. nadraďoval vždy náboženské ciele nad politické prostriedky. Je takmer isté, že keby činorodú činnosť tohto inteligentného a zmýšľaním moderného muža nebola toľko rokov sťažovala a obmedzovala Napoleonova nevraživosť, bol by sa určite stal pápežom devätnásteho storočia. Jeho pontifikát rámcujú viaceré významné počiny:
● bula Sollicitudo omnium Eccelsiarum, ktorou obnovil po štyridsiatich rokoch rehoľu jezuitov zrušenú v roku 1773 Klementom XIV;
● obnova kňazských seminárov ochromených napoleonskými reformami;
● podpora umeleckej tvorby a archeologických výskumov, ktoré významným spôsobom prispeli k obohateniu antických zbierok vatikánskych múzeí;
● uzavretie konkordátov medzi Svätou stolicou a ruskou ortodoxiou na jednej strane a s protestantským Pruskom na druhej strane;
● zaujatie neutrálneho stanoviska Svätej stolice k hispanoamerickej vojne za nezávislosť v Južnej Amerike a odsúdenie otroctva.
Toto predstavuje len veľmi stručný zoznam najvýznamnejších činov Pia VII. v „postnapoleonskom období“ jeho pontifikátu. Najpresvedčivejším dôkazom jeho veľkodušnosti, otvorenosti a zmierlivosti je gesto, ktoré preukázal Napoleonovej matke: po páde cisárstva jej ponúkol azyl v Ríme.
