“Pane odpusť im, lebo nevedia čo činia.” (Lk 23,34)
Prvé slovo, ktoré Ježiš povedal na kríži malo za cieľ odčiniť hriechy prameniace z hnevu. Hnev a rozum vedia konať vo veľkom súzvuku. Rozum dáva argumenty a odôvodnenie pre hnev. Rozum vie pomenovať krivdu, ktorá sa udiala a vie odvážiť váhu odškodnenia, ktorú je nám potrebné zadosťučiniť. Kde je hnev, tam je prítomný aj dôvod, pre ktorý je hnev oprávnený. Presnejšie povedané, človek si myslí že tento dôvod je skutočný a dostatočný.
Ako potom rozumieť slovám Svätého písma, “hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom”? (Ef 4,26)
Existuje aj spravodlivý hnev, ktorý za hriech považovať nemôžeme. Na spoznanie spravodlivého hnevu musia byť naplnené tri predpoklady:
- Hnev musí mať svoj prameň v obhajobe spravodlivej veci, ako je napríklad česť a sláva Boha.
- Hnev nemôže byť neprimeraný k okolnostiam,
- Hnev nemá za cieľ odlúčenie od človeka, ale v jeho jadre zostáva prítomná snaha o rýchle zblíženie sa a zmierenie. Preto nemá slnko zapadať nad naším hnevom.
Nespravodlivý hnev je prehnaný, zákerný, pomstychtivý a dlho pretrvávajúci. Jeho zmyslom a cieľom je poväčšine trvalé odlúčenie. Je to ten druh hnevu, ktorý ničí priateľstvá, rozbíja rodiny. Ak sa hromadí dokáže zničiť civilizáciu. Spravodlivý hnev naproti tomu je odrazom Ježiša Krista, ktorý poprevracal peňažomencom ich stoly. Nespravodlivý hnev je hnev diabolský.
Ježiš Kristus nás naučil počas svojho pozemského pôsobenia len jednu modlitbu – modlitbu Pána – Otče náš. V tejto modlitbe kladie Ježiš dôraz na odpúšťanie. Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom. Ježiš akceptuje skutočnosť, že v živote každý človek sa stretne s pocitom krivdy spôsobenej blížnym. Ježiš práve túto krivdu využíva na to, aby sme si uvedomili, ako my urážame Boha, ktorého musíme prosiť o odpustenie našich hriechov. Ak my, hoci sme nedokonalí, pociťujeme takú krivdu pri spôsobenej krivde, ako urážajú naše krivdy dokonalého Boha? Ako bolí zranená láska? Druhé doplnenie týchto slov nachádzame v Ježišovej výzve: “Ale vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia” (Lk 6, 27).
Slová Ježiša, ktoré nám adresuje z kríža, nás učia vo vzťahu k odpusteniu dve veci. Odpúšťať máme preto, že tí čo páchajú hriech nevedia čo činia a taktiež preto, lebo náš dlh voči Bohu za moje vlastné hriechy je nekonečný. Kde sú práva, tam sú aj nároky. Ak chcem mať právo, aby mi Boh odpustil, on má právo stanoviť podmienky odpustenia. Ježiš Kristus tie podmienky v modlitbe Otče náš stanovil jasne.
Ježiš nás na kríži upozorňuje na základnú vlastnosť, ktorú musíme zohľadniť pri každom človeku. To čo človeka odlišuje od anjelov je, že človek nedisponuje dokonalým poznaním, ale nevedomosť je odrazom limitu mysle tak, ako aj fyzické sily majú svoj limity. Anjeli majú, na rozdiel od človeka, plné poznanie. To, čo Boh anjelom zjaví, tí na základe ich dokonalého intelektu chápu všetko dokonale a v celistvosti. Človek žije v materiálnom svete, ktorý je obmedzený. A súčasťou tejto obmedzenosti je aj nevedomosť. Ak by človek páchal zlo s vedomím jeho všetkých dôsledkov a slobodne, nebol pri žiaden priestor pre odpustenie. Tak, ako toto odpustenie nie je ani pri anjeloch, ktorí s vedomím všetkého zla, sa postavili na odpor Bohu. Toto je jediný dôvod, pre ktorý Satanove slová – Non serviam – nebudem slúžiť, mali pre padlých anjelov nenapraviteľný dopad. Títo anjeli plne vedeli čo robia, ak odmietli Bohu alebo jeho vôli, poslušnosť.
My ľudia nevieme, čo všetko nevieme. Postupne odhaľujeme pravdu a prenikáme do nej. Sme veľmi ľahostajní k sebe a k druhým a aj to je prameňom nevedomosti. V duchovnom svete práve pre dokonalosť intelektu, je akékoľvek rozhodnutie sa, či dobré alebo zlé, jedno a konečné.
Preto maj vždy na pamäti, keď sa tvoj blížny proti tebe previní, že vieš veľmi málo o jeho pohnútkach, o miere jeho informácií, z ktorých vychádza. Do úst veriaceho katolíka nikdy nepatria slová “nedokážem mu odpustiť, pretože veľmi dobre vedel, čo robí.” Ježiš Kristus, ktorý sa nechal pribiť na kríž hriešnym ľudstvom, nás upozorňuje, že žiaden človek tu na zemi nevie v plnej miere, čo robí. Katolík vďaka tomu nemusí prechovávať nenávisť voči tým, čo prenasledujú cirkev a veriacich, pretože nevedia čo činia. Choďte na miesto dopravnej nehody. Ak tam nájdete 5 okolostojacich ľudí, nájdete 5 rozdielnych príbehov na jednu a tú istú udalosť.
Čím to je, že človek vie nájsť ospravedlnenie pre vlastný hriech, ale nenachádza ospravedlnenie pre hriech druhého človeka? Neznalosť samých seba je ďalším dôvodom, prečo by sme mali odpustiť druhým. Nanešťastie človek sám seba pozná najmenej. Pozná hriechy svojho suseda, jeho slabosti, zlyhania a to minimálne 1000 krát lepšie ako vlastné. Ak by sme dokázali najskôr nasmerovať reflektory na našu vlastnú dušu, ťažko by sme dokázali s rovnakou odhodlanosťou kritizovať druhých. To, že človek necíti potrebu odpustenia je len preto, že zlyháva v poznaní svojho vlastného vnútra.
Ako si vieme získať teda Božie odpustenie? Alebo použijúc moderné myslenie, ako si viem kúpiť Božie odpustenie? Tým, že budem odpúšťať druhým. Ak si nespytujem vlastné svedomie, neviem prísť k poznaniu ako bezodkladne potrebujem Božie odpustenie. A aby sme nemuseli spoznať seba, vyhýbame sa tichu a samote. Ak by sme stretli seba samého v druhom človeku, nenávideli by sme ho. Ak by sme seba viac poznali, boli by sme milosrdnejší k druhým. Tí, ktorí sú najprísnejší voči sebe samým, vedia byť zároveň najmilší k druhým ľuďom. Ježiš Kristus, ktorý sa uponížil a stal sa človekom a prijal smrť ako kriminálnik, dokázal odpustiť krivdu, ktorú na ňom učinili.
Byť nahnevaný same o sebe nie je zlo. Zlom je hnev na nesprávnu vec a v zlom čase. Arcibiskup Fulton Sheen považuje hnev za odraz hriechu v nás. «Povedz mi, kto je tvoj nepriateľ a ja ti poviem aký si. Povedz mi čo nenávidíš a ja ti poviem tvoj charakter. Nenávidíš náboženstvo? Tak ťa trápi svedomie. Nenávidíš podnikateľov? Tak si lakomec a chcel by si byť podnikateľom. Nenávidíš pracujúcich? Tak si sebecký a snob. Nenávidíš hriech? Potom miluješ Boha. Ak nenávidíš svoju nenávisť, svoj hnev, svoju sebeckosť, svoju výbušnú povahu, svoju skazenosť, potom máš dobrú dušu, pretože Kristus povedal « Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život Jn 12,25 ».
Druhým ponaučením, ktoré si môžeme zobrať z prvého slova z kríža je, že neexistujú hranice pre odpustenie. Musíme odpustiť, nielen ak nám bolo odpustené, ale aj vtedy, ak sme nevinní. Ježiš nás upozorňuje, že ak sa chceme odlíšiť hriešnikov, musíme robiť dobre aj svojim nepriateľom. Odpustenie je prejavom lásky k Bohu, pretože ten kto odpúšťa dáva viac ako prijíma. Sv. Peter sa pýta Ježiša “Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?” (Mt 18,21) Peter si myslel, že použitím čísla 7 ukáže pred Ježišom svoju veľkodušnosť. Pretože to bolo takmer 4 krát viac ako požadovala židovská teológia od veriaceho žida pri odpustení blížnemu. V tomto svetle nemáme vnímať Ježišovu mieru odpustenia akoby mala hranice, ale ako by bola nekonečná. « Ježiš mu odpovedal: “Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz. » (Mt 18,21). Toto číslo neznamená, že takmer 80 krát, ale znamená, že nekonečno.
Na tomto mieste je dobré si ešte pripomenúť príbeh o nemilosrdnom sluhovi zo Svätého písma. Tento zlý sluha, dĺžil svojmu pánovi desaťtisíc talentov. Nakoľko nemal danú dlžobu z čoho vrátiť, pán sa rozhodol predať jeho deti, ženu a všetko čo mal. Sluha sa hodil pánovi ku kolenám a prosil ho o zhovievavosť. Pán sa nakoniec rozhodol sluhu prepustiť a dlh mu odpustil. Ľútosť a prosba o milosrdenstvo spôsobili, že všetko mu bolo odpustené. Hneď nato však sluha stretol na ulici chudáka, ktorý mu dĺžil 100 denárov. Odmietol mu ich odpustiť. Chytil ho pod krk a kričal: “Vráť, čo mi dlhuješ!” Jeho spolu sluha mu padol k nohám a prosil ho: “Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.” On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí. (Mt 18, 28-30). Ak porovnáme obe sumy peňazí a vyjadríme ich dnešným slovníkom, tak išlo o pomer vyše 1 milión dolárov k jednému. Nepomer dlhu je obrovský. U každého jedného z nás je pomer dlhu k Bohu nekonečne väčší. A tak si ho pán predvolal a povedal mu: “Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolu sluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?” A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.” (Mt 18,32-35).
Odstráň nenávisť a hnev zo svojho srdca a Boh odpustí tebe. On, ktorý ma pamäť od večnosti, si nespomenie na Tvoje hriechy. Takto budeme vykúpení, Božou « ľahostajnosťou ». Jediné, čo Boh od nás očakáva a požaduje je, aby sme boli ľahostajný k dlžobám, ktoré majú druhí voči nám. V modlitbe Pána, totiž Boha prosíme, aby nám odpustil do tej miery, do akej odpúšťame aj my. Naučme sme tu na zemi odpúšťať, aby sme dosiahli večné odpustenie.
Ctihodný Arcibiskup Fulton J. Sheen
