Evanjelium podľa Lukáša nám v 15 kapitole predkladá tri podobenstvá. Jedno podobenstvo je o pastierovi, ktorý mal sto oviec. Druhé je o žene, ktorá mala desať drachiem a tretie je o otcovi, ktorý mal dvoch synov. Všetky tri podobenstvá majú jednu spoločnú vec. Hovoria o strate jedného z celku. Pastierovi sa stratila jedna ovca, žena stratila jednú drachmu a otcovi sa jeden syn stal hypisákom. Na týchto podobenstvách nám Boh chce ukázať, ako veľmi mu záleží na nájdení jednej stratenej duše. Tej tvojej duše.
Podobenstvo o sto ovciach opisuje, ako sa jedna ovca stratila. Predstavme si, ako sa môže ovca stratiť. Ovca je veľmi hlúpe zviera, ktoré keď žerie trávu a nájde napríklad dieru v plote, cez ktorú sa vie dostať k ešte väčšej tráve, tak sa za ňou vyberie a to bez toho, aby si zapamätala cestu späť. Sladkosť trávy ju natoľko zaslepí, že zákonite zabudne aj na miesto, kde sa diera nachádzala. Hlúpa, ale jednoduchá ovca je tu predobrazom človeka. Náš Pán nám chcel jednoducho povedať, že aj človek vie byť vo svojej jednoduchosti rovnako hlúpy, ak padne do hriechu, aj keď tým hriechom nič nezíska a naopak všetko stráca. Prečo Pán prirovnal človeka k ovci? O ovciach vieme, že nasledujú stádo. Aj o človeku zvykneme hovoriť, že je stádovitý. Povedia nám, že tento rok sa nosí červená farba, tak si kúpime červené oblečenie. Ježiš vedel, že človek je tak hlúpy, že bude nasledovať miesto Cirkvi všelijaké bludné duchovné smery, lebo tam ide väčšina.
Podobenstvo o ovciach je podobenstvo o veriacom človeku, hriešnikovi, ktorý zablúdil. Odrezal sa svojou ľahkovážnosťou od Katolíckej cirkvi a jej sviatostí. Boh v tomto podobenstve nám však dáva nádej, že kvôli jednému hriešnikovi zanechá stádo a pôjde hľadať tú jednu jedinú. Dobrý pastier sa prediera kríkmi, húštinami a keď nakoniec stratenú ovcu nájde, dá si ju na plecia a prinesie ju do domu. Ak by sme našli ovcu, je prirodzené, že by sme si ju priniesli domov. Ale Ježiš v podobenstve ide ešte ďalej, až za hranicu toho, čo by človek za normálnych okolností urobil. Pastier príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im : « Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila. » (Lk 15,6). V akom kontraste je správanie dobrého pastiera k stratenej ovci v porovnaní s ovcami, ktoré sa nestratili. Týchto 99 oviec zostalo verné svojmu pastierovi. Nikde nám evanjelium nehovorí, že by čo i len raz pastier zobral na plecia nejakú ovcu, čo mu zostala verná. Takýto prejav lásky urobil len vo vzťahu k stratenej ovci. Radosť nad jedným hriešnikom, ktorý koná pokánie je takto v nebi oveľa väčšia ako nad všetkými spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.
Pozrime sa teraz na toto podobenstvo nie z pohľadu toho čo nám hovorí, ale podľa toho, čo je v ňom obsiahnuté. Všimnime si, že evanjelium nikde nespomína, že by dobrý pastier čo i len raz niečo stratenej ovci vyčítal alebo pripomínal. Nevyzdvihuje dokonca ani námahu, ktorú vynaložil na jej nájdenie. Práve naopak, raduje sa a chce, aby sa radovali všetci. Podstatou tohto podobenstva nie je nás podnietiť, aby sme zblúdili, ohrozili svoju duši na večnom živote, s cieľom dosiahnuť Božiu záchranu. Zmyslom podobenstva je uvedomiť si, že Boh túži po každej duši, aby sa vrátila do jeho domu. Žiadna duša sa nemusí obávať, že by sa stretla s odmietnutím a opovrhnutím. Žiadna duša však nemôže ľahkovážne a opovážlivo sa na Božie milosrdenstvo spoliehať. Ovca, ktorá sa zámerne rozhodne odísť od svojho Pastiera a odčlení sa od stáda, sa stáva veľmi zraniteľnou. Takáto ovca môže veľmi ľahko skončiť tak, že ju zožerie vlk skôr ako dobrý pastier ju nájde a zachráni. Takto sa ocitá v nebezpečenstve straty večného života každá duša človeka, ktorá sa odčlení od Boha a od sviatostí Katolíckej cirkvi.
Druhé podobenstvo nám hovorí o žene, čo stratila jednu drachmu z desiatich. Nevieme, prečo táto žena mala toľko peňazí, ale je pravdepodobné, že sa vydala a bolo zvykom ženám počas obradu dávať drachmy na retiazku okolo krku. Preto mali tieto drachmy pre ženu ešte väčší význam, ako len materiálny. Lepšie by sme pochopili drámu straty tejto drachmy, keby sme ju prirovnali k snubnému alebo svadobnému prsteňu. Takýto prsteň má nielen hodnotu podľa toho, koľko zlata alebo striebra obsahuje. Aj napriek zdanlivému súladu oboch podobenstiev, nie sú rovnaké. Kým dobrý pastier vyšiel aktívne do sveta hľadať stratenú ovcu, žena je tá, ktorá zapáli lampu, zažne svetlo a dá sa do hľadania stratenej drachmy.
Prvé podobenstvo bolo o strate veriaceho vo vzťahu k Svätej Cirkvi. Druhé podobenstvo sa týka samotnej Katolíckej cirkvi. Je to o strate viery veriaceho. Uvedomme si, ako žena môže stratiť drachmu. Ovca sa stratí, lebo je hlúpa. Drachma sa však stratí, pretože žena, ktorá ju má na starosti je nedôsledná, roztržitá, nepozorná. Drachma sa sama nemôže rozhodnúť niekam odísť. Druhé podobenstvo nie je preto o tom istom ako podobenstvo prvé. Hovorí nám o zablúdení tých, ktorí sa stratili kvôli nedôslednosti iných. Je to napríklad prípad rodičov, ktorí zanedbali svoje dieťa, neodovzdali mu hodnoty, ktoré je prirodzené očakávať, že rodič dieťaťu odovzdá. Ide napríklad o veriacich, ktorí dostanú zlú formáciu od kňazov. Toto podobenstvo predpokladá, že nie všetci odpadnú od Cirkvi len vlastnou vinou. Veľa odpadnutí je kvôli tomu, že tí čo mali zodpovednosť za druhých si nesplnili svoje povinnosti voči nim. Napriek rozličnosti, obe podobenstvá vyjadrujú spoločnú radosť, ktorú žena rovnako ako dobrý pastier pociťujú a delia sa o ňu so svojimi priateľmi a susedmi.
Tretie podobenstvo je opäť úplne rozdielné od predošlých dvoch. Je o otcovi, ktorý má dvoch synov a považujme ich oboch za katolíkov. Azda každý veriaci prišiel s týmto podobenstvom do kontaktu, zdá sa, že je jednoduché na porozumenie a predsa má svoje zákutia. Robíme chybu, ak ho považujeme iba za podobenstvo o márnotratnom synovi. Osud druhého syna je pre pochopenie celistvosti podobenstva rovnako dôležité. V tomto podobenstve neprichádza k strate duše na základe hlúposti, ani na základe zanedbania úloh iných, ale na základe slobodného a vedomého rozhodnutia. Stratený syn sa rozhodol, že ide presadiť svoje Ja. Chce byť slobodný, chce byť sebou samým. On vie, čo chce a ide si za tým. Každý človek vo svojom živote zápasí s týmto pokušením. Nechce byť submisívny, chce sa presadiť.
Márnotratný syn považuje autoritu svojho otca za prekážku pri uplatňovaní jeho slobody. Potom čo márnotratný syn odíde so svojim podielom na dedičstve, začne žiť hýrivým životom. Ako sa mu míňajú peniaze, stráca aj priateľov. Musí pásť svine. Klesne tak hlboko, že žid hlbšie klesnúť nevie. Pre žida je najväčšie poníženie pásť svine, teda zviera, ktoré židia od čias Mojžiša majú zakázané jesť, lebo je nečisté. Slobodná vôľa priniesla márnotratného syna do hriechu a hriech ho stiahol na dno. Hriešnici sa niekedy spamätajú až keď padnú na dno. Alkoholici sa niekedy spamätajú, až keď sú ako bezdomovci na ulici.
Tretie podobenstvo je o katolíkovi, ktorý sa rozhodol žiť v rozpore s tým, čo sú Božie prikázania, čo mu prikazuje viera. Je to podobenstvo o tom, ako si v páde sám uvedomí, že mu bolo dobre u otca a rozhodne sa k nemu vrátiť. Na rozdiel od predošlých podobenstiev, otec strateného syna nejde aktívne hľadať. Rešpektuje jeho slobodné rozhodnutie, aj keď je pre neho zlé. O čo ťažšie to majú tí, ktorí sa slobodne rozhodnú opustiť Boha. Musia častokrát padnúť na samotné dno, vlastnú pýchu nahradiť pokorou a vrátiť sa. Otec čaká a neodmietne. Raduje sa a nevyčíta, ani nepripomína. Vystrojí hostinu, dá mu nové krásne šaty, novú identitu, ktorá nahradí tu starú, skazenú. Boh nám opäť opisuje svoju dimenziu milosrdného srdca, ktoré je vždy pripravené prijať hriešnika. Týmto sa však podobenstvo nekončí. Vieme, že starší syn, ktorý sa javí byť Otcovi doposiaľ verný, necíti, ako jediný, z návratu svojho brata radosť. “Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa” (Lk 15, 29-30).
Vo svojej výčitke nenazýva ho svojim bratom, ale nazýva ho “tento tvoj syn”. V celom podobenstve nenájdeme ani raz zmienku o tom, že by otec vyčítal márnotratnému synovi, že by mu prehýril majetok. Pritom je to otcov majetok. Starší brat však Otcovi hovorí práve o prehýrenom majetku. Starší syn interpretuje v inom svetle to, čo sa udialo. Nielen, že hovorí o prehýrenom majetku, ale zdôrazňuje, že bol tento majetok použitý na nemravné užívanie. Starší syn je stelesnením každého katolíka, ktorý zostáva v cirkvi a nenachádza v tom žiadne potešenie. Sme súčasťou Cirkvi, ale nejakým spôsobom nedokážeme milovať nášho Otca, ktorý je na nebesiach. Naša zbožnosť je abstraktná, povrchná. Nikdy si neuvedomujeme, ako veľmi nás náš Boh Otec miluje. A Otec nerozumie prečo sa netešíme veď máme všetko čo je jeho.
Poviem Vám na koniec príbeh jedného kriminálnika, ktorý bol zastrelený v prestrelke medzi gangmi. Bol to žid. Celý život sa živil podvodmi, násilím. Po tom čo bol smrteľne podstrelený, ešte dve hodiny žil. Jeho manželka zavolala katolíckeho kňaza k smrteľnej posteli a jej muž sa dal pokrstiť. Krstom z neho boli zmyté všetky hriechy a je veľmi pravdepodobné, že jeho duša, zbavená všetkých hriechov, išla rovno do neba. Keď táto informácia o pokrstení zločinca prenikla na verejnosť, prišlo k všeobecnému rozhorčeniu v radoch veriacich a ľudia písali stovky rozhorčených listov na cirkevných predstaviteľov, kde Cirkvi vyčítali de facto, že tento človek bol pred smrťou prijatý do Cirkvi a zachránený pre večnosť. Ľudia, čo napísali tieto listy sú spravodlivými synmi z podobenstva. Niet väčšej radosti v nebi ako záchrana stratenej duše. Niet väčšia radosť pre kňaza, ako záchrana stratenej duše. Svätý Jakub nás pobadá, ak chceme zachrániť si vlastnú dušu, najlepším spôsobom je, ak zachránime dušu druhého človeka. Ďalším skrytým významom v podobenstvách je otázka, kto viac trpí ak príde k odlúčeniu syna od Otca. Trpí viac márnotratný syn alebo jeho Otec. Každá matka, ktorá má syna odsúdeného kriminálnika potvrdí, že ona trpí viac ako jej syn. Pri spáchaní akéhokoľvek hriechu, najviac trpí Ježišovo srdce. Toto sa skrýva za úctou a svätou pobožnosťou k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.
