Dnes na námestí sv. Petra, pápež František do zoznamu takmer 10 000 svätých a blahoslavených zaradil sedem ďalších ôsob, najznámejším z nich je pápež Pavol VI. V prvých 500 rokoch života cirkvi bol za svätého vyhlásený takmer každý pápež. Potom sa svätorečenie zásadne spomalilo. V novej ére Cirkvi sa opäť svätorečenia pápežov množia. Dnes je z 266 pápežov za svätých vyhlásená približne tretina. Za svätého bol vyhlásený už Ján Pavol II., Ján XXIII, pri ktorom dokonca pápež využil svoje právo nepožadovať druhý doplňujúci zázrak. Proces svätorečenia je spustený aj pri Jánovi Pavlovi I. a Piusovi XII. Proces svätorečenia bol výrazné zrýchlený za pontifikátu Jána Pavla II. a o procese svätorečenia a jeho pravidlách si môžete pozrieť tu.
Ako pápež sa do dejín cirkvi zapísal dvomi veľkými písmenami. Ukončil Druhý vatikánsky koncil a vydal encykliku Humane Vitae, ktorá potvrdila učenie cirkvi v oblasti sexuality, vrátane odmietnutia antikoncepcie.
Svätý Pavol VI., vlastným menom Giovanni Battista Montini, sa narodil 26. septembra 1897. Pochádzal z Talianska, z provincie Brescia z rodiny poslanca Talianskej ľudovej strany Giorgiovi a hlboko veriacej Giuditte. Bol skôr tichý, vážny a odmalička hĺbavý.
Študoval na jezuitskom gymnáziu v Brescii, ktoré mu sťažovala chorľavosť. Neraz celé mesiace trpel vysokými horúčkami. Preto musel študovať súkromne a keď v roku 1916 vstúpil do kňazského seminára, veľa sa však nachádzal doma. Tento spôsob štúdia v ňom istým spôsobom podnietil plachosť a utiahnutosť. Montini študoval súčasne na Pápežskej Gregorovej univerzite a na štátnej univerzite v Ríme filozofiu a občianske právo. Zároveň dostal doktorát z kánonického práva.
Ako dvadsaťšesťročný sa stal nunciovým tajomníkom vo Varšave. Pre zdravotné problémy ho však už po polroku povolali späť do Ríma. Poľsko si však veľmi obľúbil a ako pápež sa doň chcel vrátiť. Komunistický režim mu to však nedovolil a Poľsko si na prvú audienciu pápeža muselo počkať až na Jána Pavla II.
V roku 1922 povolali do služieb vatikánskeho Štátneho sekretariátu. Tak sa dostal do blízkosti Svätého Otca. Od roku 1929 pracoval pre štátneho sekretára Eugenia Pacelliho, neskoršieho pápeža Pia XII.
Montini na Štátnom sekretariáte strávil dlhé roky svojej služby. V roku 1937 sa stal asistentom štátneho tajomníka a popri diplomatickej činnosti sa venoval práci s chudobnými na predmestiach Ríma. Po vypuknutí vojny podporoval pápeža v tajnom ukrývaní Židov vo Vatikáne i okolitých kláštoroch. Spolu s ním tiež navštívil San Lorenzo v Ríme po bombardovaní americkými lietadlami, aby bol blízko svojim ovečkám v ich utrpení.
Dňa 4. januára 1955 do úradu milánskeho arcibiskupa. Bola to veľmi veľká diecéza a snažil sa svoje poslanie vykonávať čo najbližšie k ľuďom. Pápež Ján XXIII. vymenoval 8. decembra 1958 Giovanniho Battistu za kardinála.
Po dvojročnej práci prípravných komisií sa 11. októbra 1962 otvoril Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa považoval za pokračovanie nedokončeného Prvého vatikánskeho koncilu (1869 – 1870). Malo ísť najmä o úsilie lepšie pochopiť náuku Cirkvi a nájsť nový jazyk ohlasovania viery, vďaka ktorému by evanjelizácia bola bližšia bežnému človeku. V lete 1963 Ján XXIII zomrel a pápežom sa stal Montini, ktorý prijal meno Pavol VI.
Nový pápež pokračoval v koncile a dal reformovať Kódex kánonického práva. Po korunovačnej svätej omši sa rozhodol dať pápežskú tiaru do dražby a peniaze obetovať na dobročinné ciele. Išlo o prvého pápeža, ktorý sa vzdal pápežskej tiary. Od tohto momentu Petrovi nástupcovia nosia iba klasickú biskupskú mitru.
V otváracom prejave 29. septembra 1963 jasne stanovil štyri úlohy koncilu: vieroučné vysvetlenie podstaty Cirkvi, vnútorná obnova Cirkvi, podpora jednoty Cirkvi a dialóg Cirkvi s dnešným svetom. Druhý vatikánsky koncil sa skončil 8. decembra 1965 a na záver koncilu Pavol VI. vyhlásil Pannu Máriu za Matku Cirkvi.
Pavol VI. bol veľkým hlásateľom túžby po jednote Cirkvi. Snažil sa nadviazať vzťahy najmä s Pravoslávnou cirkvou. Revolučným bolo jeho vycestovanie do Svätej zeme v januári 1964, kde sa stretol s konštantínopolským patriarchom Athenagorasom. Išlo o prvé stretnutie hlavy Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi od čias rozdelenia v jedenástom storočí.
Už Pavol VI. si uvedomoval dôležitosť cestovať k veriacim po celom svete. Za tieto cesty si vyslúžil prezývku „lietajúci Pavol“.
Počas svojho pontifikátu napísal štyri encykliky, jeden apoštolský list a dve apoštolské exhortácie. Asi najväčší rozruch vyvolala encyklika Sacerdotalis caelibatus (potvrdil v nej význam bezženstva pre rímskokatolícke kňazstvo), a Humanae vitae, kde odmietol neprirodzené spôsoby regulácie počatia a pôrodnosti, ako antikoncepciu, sterilizáciu či interrupciu. Počas svojho pontifikátu tiež zrušil Index zakázaných kníh.
Zomrel v Castel Gandolfe 6. augusta 1978. Pápež František ho vyhlásil za blahoslaveného 19. októbra 2014 a 19. mája 2018 vyhlásil úmysel svätorečiť Pavla VI. spolu s arcibiskupom Oscarom Romerom 14. októbra 2018.
