V týchto dňoch je veľa starých rodičov, ktorí sa trápia keď vidia svoje vnúčatá nepokrstené a to napriek tomu, že sa vlastné deti snažili vychovávať vo viere.
Je to čoraz častejší jav aj v slovenských rodinách, ktorý vyvoláva medzigeneračné napätie, kedy sa starí rodičia neradi pozerajú, ako sú ich vnúčatá vychovávané mimo Cirkvi. Je to pre nich o to silnejšie, keď starí rodičia v rodinách vypomáhajú pri výchove a starostlivosti novonarodených detí.
Je prirodzené, že pre veriaceho človeka, ktorý vie, že byť súčasťou Kristovej Cirkvi je sprevádzané prístupom k veľa milostiam a duchovnej pomoci, môže byť lákavé urobiť krst vo “vlastnej réžii.” Cirkev totiž umožňuje a považuje za platný krst, ktorý uskutoční aj laik, ak ho uskutoční predpísanou formou.
Cirkev túto možnosť uznáva a dovoľuje, predovšetkým v stave bezprostrednej hrozby smrti. V opačných prípadoch sa však tento postup neodporúča. Paradoxne táto rezervovanosť má pôvod vo vlastnej skúsenosti.
V roku 1851 bol židovskému chlapcovi Edgardo Mortarovi udelený krst jedným z rodinných služobníkov. Na základe vtedy v Taliansku platných zákonov, katolík mohol byť vychovávaný len katolíkom. Pápež Pius IX. sa rozhodol vyriešiť daný problém tak, že sa rozhodol chlapca vychovávať sám, čo spôsobilo množstvo právnych problémov a sporov v krajine.
Edgardo sa nakoniec stal kňazom, čo len prispelo k rozporu so židovskými autoritami danej doby. Tento prípad poznačil vo výraznej miere politickú atmosféru a zákonodarci urobili zmeny tak, aby sa podobné prípady už nemohli opakovať.
V podobnej situácii ako v prípade židovských rodičov, sa dnes môžu ocitnúť aj vnúčatá, ktorých krst uskutočnili starí rodičia v tajnosti. Katolícka cirkev sa preto snaží katechetickým spôsobom veriacich viesť k poznaniu, že samotný krst je začiatkom cesty v raste a pestovaní viery a aj preto kladie dôraz na to, aby krstnými rodičmi boli tí, čo majú vieru. Viera sa totiž krstom získava, ale životom je skúšaná a vie ju človek aj stratiť.
Dôvod, pre ktorý sa starí rodičia trápia, ak vidia nepokrstené vnúčatá a prečo neraz urobia krst v tajnosti, súvisí s otázkou, čo sa stane deťom, ktoré zomrú bez krstu? Katolícka cirkev učí, že krstom sa z človeka zmýva hriech. U dieťaťa, ktoré ešte žiaden hriech nespáchalo, je to dedičný hriech a u tých, čo sa dajú pokrstiť neskôr, krstom sa zmývajú všetky hriechy života. Krst je vlastne akoby zároveň aj dokonalou generálnou spoveďou. Druhý atribút krstu je, že uspôsobuje dušu, aby po smrti mohla byť prijatá do života v nebi. Krst akoby dáva pečať duši, že dokáže túžiť po nebi a ak zomrie v stave milosti posväcujúcej, tak sa po smrti dokáže rozhodnúť pre život v nebi.
Čo sa teda deje ak zomrie nepokrstený človek a aký je osud nepokrstených detí, ktorých moderná spoločnosť produkuje v čoraz väčšom počte? Ročne je 50 miliónov detí na svete zavraždených len v rámci potratovej politiky. Aj tieto deti patria do tejto obrovskej armády.
V skutočnosti je v tejto otázke odpoveď Cirkvi skôr problematická. V rannom období a to až do čias sv. Augustína, Cirkev hlásala, že nepokrstené deti po smrti sú v stave prirodzeného šťastia, pre ktoré sa vžil pojem “limbus infantium.” Svätý Gregor Naziansky zhrnul túto pozíciu nasledujúcim spôsobom: Tí, ktorí zomrú týmto spôsobom (nepokrstené deti), nebudú prijatí do neba, ale budú ochránení aj od pekla, pretože nezomreli ako duše skazených ľudí. Len preto, že niekto je uchránený od trestu neznamená, že mu bude udelená koruna víťazstva. Naopak, len preto, že tieto duše nie sú takto uctené, neznamená, že by mali byť potrestané.”
V čase svätého Augustína sa rozmáhal pelagianizmus, teda hnutie, ktoré tvrdilo, že aj nepokrstené deti sa dostanú po smrti do neba. Svätý Augustín preto dôkladnejšie rozpracoval teologickú argumentáciu, prečo je krst nevyhnutný pre to, aby sa duša mohla dostať do neba. Problémom nepokrsteného dieťaťa nie je totiž ním nenadobudnutá hriešnosť počas pozemského života, ale to, že každý človek má na sebe dedičný hriech, ktorý vie byť zmytý iba krstom. Ak by existovala možnosť, ako sa človek s dedičným hriechom vie dostať do neba, samotné ukrižovanie Krista by bolo zbytočné, pretože aj on sa musel narodiť z nepoškvrnenej Panny, aby dokázal priniesť dokonalú, čistú obetu za zadosťučinenie hriechov a najmä za odstránenie dedičného hriechu ako prekážky vstupu do neba. Ak by sa Ježiš nenarodil z Nepoškvrnenej Panny, mal by na sebe rovnaký dedičný hriech ako celé ľudstvo a tá istá obeta a ukrižovanie by neboli dostatočným zadosťučinením Bohu za hriechy ľudstva, pretože Ježiš by to nebol práve z dôvodu dedičného hriechu dokonalou obetou. Preto nepokrstený človek nevie dosiahnuť ten stav svätosti, potrebný na prebývanie v nebi.
Svätý Augustín preto svoj pohľad na nepokrstené deti videl skôr negatívne a z titulu svojej autority jeho názor začali zdieľať aj ostatní cirkevní otcovia.
Až v stredoveku sa svätý Tomáš Akvinský rozhodol rozpracovať teologický pohľad svätého Augustína a to viac v duchu zohľadnenia “Božieho milosrdenstva.” Kým svätý Augustín tvrdil, že nepokrstené deti z pohľadu večnosti budú trpieť, aj keď najmenej možným spôsobom, svätý Tomáš Akvinský za “trest” považuje nemožnosť vzhliadnuť Boha z tváre do tváre. Nepokrstené dieťa však po smrti vníma Božiu lásku a má prirodzené poznanie Boha. Z toho vyplýva, že aj nepokrstené dieťa je schopné prebývať v prirodzenom šťastí. Duša nepokrsteného však nebude nikdy môcť vidieť Boha nakoľko jej duša nie je krstom na to uspôsobená. Táto duša ani nebude po tejto túžbe priahnuť, nakoľko táto vlastnosť je daná len pokrsteným dušiam.
Katolícka Cirkev sa dnes prikláňa k teológii krstu tak, ako ju predostrel sv. Tomáš Akvinský. Napriek tomu existujú aj teológovia, ktorí tvrdia, že aj nepokrstené deti budú môcť vidieť Boha. Cirkev tieto názory berie na vedomie, ale nevyhodnocuje ich ako platné v takej miere, že by to oprávňovalo dospelých odoprieť poskytnúť krst dieťaťu. Cirkev s istotou tvrdí, že veriacemu ľudu bolo zjavené, že krst otvára brány neba. Ostatné teologické pohľady považuje len za niečo, čo poskytuje “nádej,” ale nie istotu.
