«Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho» (Lk 15,20).
Evanjelium nás stavia pred podobenstvo znázorňujúce postoj otca, ktorý vidí, ako sa mu vracia syn: Plný hlbokého dojatia nečaká, kým syn príde domov, ale prekvapí ho a beží mu naproti. Očakávaný a oplakávaný syn. Otec dojatý jeho návratom.
Otec však nebežal iba za týmto synom. Jeho radosť by nebola úplná, keby na nej nemal účasť aj druhý syn. Preto mu tiež prichádza v ústrety a pozýva ho na hostinu (porov. v. 28). No zdá sa, že staršiemu synovi sa oslavy na privítanie nepáčia. Ťažko znáša otcovu radosť a neprijíma bratov návrat: «tento tvoj syn», vraví (v. 30). Preňho je brat naďalej stratený, pretože ho zavrhol vo svojom srdci.
Tým, že nie je schopný zúčastniť sa hostiny, neprijíma nielen svojho brata, ale ani svojho otca. Uprednostňuje osirelosť pred bratskosťou, izoláciu pred stretnutím, zatrpknutosť pred oslavou. Nielen, že je preňho ťažké pochopiť brata a odpustiť mu, ale nevie prijať ani to, že má otca, ktorý je schopný odpustiť, ktorý je ochotný čakať a bdieť, aby napokon nikto nezostal vonku, je preňho ťažké mať otca plného súcitu.
Zdá sa, že vo dverách tohto domu sa ukazuje tajomstvo našej ľudskej povahy: na jednej strane sa oslavuje návrat strateného syna, na druhej strane je tu akýsi pocit zrady a rozhorčenia z oslavy jeho návratu. Na jednej strane pohostinnosť pre toho, ktorý zakúsil biedu a bolesť a dokonca už smrdel a chcel sa nasýtiť tým, čo žrali svine, na druhej strane pobúrenie a zlosť na to, že tu vítajú človeka, ktorý toho nie je hoden.
Je tu opäť jasne vidieť napätie, ktoré prežívame v našich obciach a spoločenstvách, a aj v nás samých. Napätie, ktoré je v nás už od Kaina a Ábela a ktorému sme pozvaní čeliť: Kto má právo zostať medzi nami, dostať miesto pri našich stoloch a v našich zhromaždeniach, v našich obavách a starostiach, na našich námestiach a v našich mestách? Zdá sa, že ešte vždy zaznieva bratovražedná otázka: Či som ja strážca svojho brata? (Gn 4,9)
Vo dverách tohto domu sa ukazujú rozdelenia a roztržky, agresivita a konflikty, ktoré budú vždy dorážať na brány našich veľkých túžob, nášho zápasu o bratstvo a o to, aby mohol každý človek vo svojej situácii zakusovať svoju synovskú dôstojnosť.
Zároveň sa však vo dverách tohto domu jasne – bez špekulácií či zámienok, ktoré by jej uberali na sile – prejaví túžba Otca, aby všetci jeho synovia mali účasť na jeho radosti. Aby nikto z nich nesmrdel a nežil ako zviera, tak, ako jeho mladší syn, ani v osirelosti, izolácii a zatrpknutosti, ako starší syn. Jeho srdce túži po tom, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu (1 Tim2,4).
Isteže, je mnoho okolností, ktoré môžu živiť rozdelenie a konfliktnosť. Bezpochyby nás niektoré situácie môžu priviesť ku konfliktu a rozdeleniu. To nemožno poprieť. Stále sme náchylní na pokušenie uveriť v nenávisť a pomstu ako legitímne formy na rýchle a účinné dosiahnutie spravodlivosti. Zo skúsenosti však vieme, že jediným, čo nenávisť, rozdelenie a pomsta prinášajú je to, že zabíjajú dušu nášho ľudu, vlievajú jed do nádeje našich detí, ničia a berú so sebou všetko, čo milujeme.
Preto nás Ježiš pozýva upriamiť pohľad na Otcovo srdce a kontemplovať ho. Iba tak budeme môcť v tom druhom každý deň nanovo objaviť brata. Iba z tejto širokej perspektívy, ktorá dokáže prekročiť našu krátkozrakú logiku rozdelenia, budeme schopní pohľadu, ktorý sa nesnaží prehliadať ani zaznávať naše rozdiely v akomsi úsilí o nanútenú jednotu či nenápadné vylúčenie. Iba ak sme každý deň schopní zdvihnúť oči k nebu a povedať Otče náš, môžeme vstúpiť do dynamiky, ktorá nám umožní hľadieť a mať odvahu žiť nie ako nepriatelia, ale ako bratia.
«Všetko, čo ja mám, je tvoje» (Lk 15,31), hovorí otec staršiemu synovi. A nemyslí tým len materiálne veci, ale aj účasť na samotnej jeho láske a jeho spolucítení. Toto je najväčším dedičstvom a bohatstvom kresťana. Aby sme namiesto porovnávania sa a klasifikovania na základe morálneho, sociálneho, etnického či náboženského princípu mohli uznať, že existuje iný princíp, ktorý sa nedá zmazať ani odstrániť, lebo je čírym darom: to, že sme milovanými deťmi, ktoré Otec očakáva a oslavuje ich návrat.
«Všetko, čo ja mám, je tvoje», aj moja schopnosť spolucítiť, hovorí nám Otec. Neupadnime do pokušenia zúžiť naše synovstvo len na záležitosť zákonov a zákazov, povinností a ich plnenia. Naša príslušnosť a naše poslanie sa nezrodia z voluntarizmu, legalizmu, relativizmu či integrizmu, ale z toho, keď ako veriaci ľudia budeme vyprosovať každý deň s pokorou a vytrvalosťou: Príď Kráľovstvo tvoje.
Evanjeliové podobenstvo nám predkladá otvorený koniec. Vidíme otca, ako staršieho syna prosí, aby sa zúčastnil na oslave milosrdenstva. Evanjelista nehovorí o tom, ako sa rozhodol. Pripojil sa azda k oslavujúcim? Môžeme si predstaviť, že tento otvorený koniec je určený na to, aby ho každé spoločenstvo, každý jeden z nás mohol dopísať vlastným životom, svojím pohľadom a postojom k druhým. Kresťan vie, že v Otcovom dome je mnoho príbytkov, vonku zostanú iba tí, ktorí nechcú mať účasť na jeho radosti.
Drahí bratia, chcem sa vám poďakovať za spôsob, akým vydávate evanjeliové svedectvo milosrdenstva v týchto krajoch. Ďakujem za vaše úsilie vynaložené na to, aby boli vaše spoločenstvá oázami milosrdenstva. Povzbudzujem vás a pobádam, aby ste sa naďalej usilovali o rozvíjanie kultúry milosrdenstva, kultúry, kde sa nikto nepozerá na druhého ľahostajne, ani neuhne pohľadom, keď vidí jeho utrpenie (Apoštolský list Misericordia et misera, 20). Buďte naďalej nablízku maličkým a chudobným, zavrhnutým, tým, ktorí sú opustení a nepovšimnutí, buďte naďalej znakom Otcovho objatia a jeho srdca.
Nech vás ten, ktorý je Milosrdný a Milostivý – ako ho tak často vzývajú naši bratia a sestry moslimovia – posilňuje, a nech zúrodní diela vašej lásky.
