Vatikán 29. júna (RV) Apoštoli sv. Peter a Pavol sú svedkovia Ježiša, svedkovia života a svedkovia odpustenia. To je ústredná myšlienka z homílie Svätého Otca pri slávnosti patrónov Rímskej cirkvi, ktorej predsedal vo Vatikánskej bazilike. Pri poludňajšom požehnaní pápež František pozdravil medzi inými skupinami aj Slovákov.
Pri svätej omši na Slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla v Bazilike sv. Petra s pápežom koncelebrovalo 31 nových arcibiskupov metropolitov, ktorí od Svätého Otca prijali páliá ako insígnie pastierskej služby. V tmavočervených liturgických rúchach koncelebrovali aj členovia Rímskej kúrie, okolo 40 kardinálov, 30 biskupov a 300 kňazov.
Na slávnosti bola tradične prítomná aj trojčlenná delegácia Konštantínopolského ekumenického patriarchátu pod vedením arcibiskupa Joba z Telmessosu.
V homílii Svätý Otec poukázal na sv. Petra a Pavla ako na svedkov Ježiša Krista. Vysvetlil, že „svedkom nie je ten, kto pozná Ježišov príbeh, ale ten, kto práve žije príbeh lásky s Ježišom.“ Sv. Peter a Pavol, ktorí sa osobne stretli s Ježišom, neboli bez chýb, no po svojich zlyhaniach na vlastnej koži zažili jeho odpustenie. Sú preto „svedkami odpustenia“. Pápež adresoval všetkým veriacim túto výzvu:
„Bratia a sestry, pred týmito svedkami sa pýtajme: Obnovujem si svoje stretnutie s Ježišom? – Možno sme zvedaví na Ježiša, zaujíma nás Cirkev či náboženské správy. Otvárame internetové stránky a noviny a rozprávame o svätých veciach. Ale týmto zostávame len na úrovni toho, čo hovoria ľudia, na úrovni ankety, minulosti, štatistík. S Ježišom to má málo spoločného. On nechce spirituálnych reportérov, a ešte menej kresťanov z titulných stránok či štatistík. On hľadá svedkov, ktorí mu každý deň hovoria: Pane, ty si môj život.“
Pri slávnosti 31 nových arcibiskupov metropolitov zložilo prísahu vernosti a prijalo od pápeža požehnané páliá. Prinesú si ich do svojich biskupských sídel, kde si každý z nich po prvý raz vloží pálium na plecia až pri liturgii slávenej s celým spoločenstvom arcidiecézy.
Páliá boli počas slávenia uložené pri hrobe sv. Petra. Svätý Otec v homílii vysvetlil ich symboliku:
„Pálium pripomína ovečku, ktorú má pastier niesť na svojich pleciach: je znakom toho, že pastieri nežijú pre seba, ale pre svoje ovečky; je znakom toho, že na to, aby sme mali život, musíme ho najprv stratiť, darovať pre iných.“
V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši, ktorej predsedal na Slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla v Bazilike sv. Petra:
Apoštoli Peter a Pavol stoja pre nami ako svedkovia. Nikdy sa im nezunovalo ohlasovanie, život napĺňania misie, v putovaní z Ježišovej domoviny až po Rím. Tu ho ohlasovali až do samého konca, keď vydali svoje životy na smrť ako mučeníci. Ak zájdeme až ku koreňom ich svedectva, uvidíme ich ako svedkov života, svedkov odpustenia a svedkov Ježiša.
Sú svedkami života. A pritom ich životy neboli úplne bezúhonné a priamočiare. Obaja boli hlboko nábožensky založení: Peter bol jedným z úplne prvých učeníkov (porov. Jn 1,41) a Pavol zas „horlil za obyčaje svojich otcov“ (Gal 1,14). Avšak obaja sa dopustili veľkých chýb: Peter došiel až tak ďaleko, že zaprel Pána, Pavol zas prenasledoval Božiu Cirkev. Obidvoch odhalil Ježiš svojimi otázkami: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ (Jn 21,15); „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9,4).
Peter zostal Ježišovými otázkami bolestne zasiahnutý, Pavol zas z Ježišových slov oslepol. Ježiš ich zavolal po mene a zmenil im život. A aj po všetkých týchto udalostiach Ježiš týmto dvom kajúcim hriešnikom predsa len dôveroval. Mohli by sme sa spýtať: prečo nám Pán nedal úplne bezúhonných svedkov, svedkov s čistým registrom trestov, počestného života? Prečo Peter, a nie Ján? Prečo Pavol, a nie Barnabáš?
V tomto celom spočíva veľké ponaučenie: východiskovým bodom života kresťana nie je byť hodným niečoho; s tými, ktorí sami seba považovali za tých správnych, Pán toho nemohol urobiť veľa. Keď sa pokladáme za lepších od iných, je to počiatok konca.
Pán nečiní zázraky s tými, čo si o sebe myslia, že sú tí správni, ale s tými, ktorí vedia, že sú nedostatoční. Ježiša nepriťahuje naša bravúrnosť, nie pre toto nás miluje. On nás miluje takých, akí sme, a hľadá ľudí, ktorí si nevystačia sami, ale sú ochotní mu otvoriť svoje srdce.
Peter a Pavol boli presne takýmito ľuďmi, boli úprimní pred Bohom. Peter Ježišovi ihneď povedal: „som človek hriešny“ (Lk 5,8). Pavol napísal, že je „najmenší z apoštolov, ba až nie hodný volať sa apoštolom“ (porov. 1 Kor 15,9). Túto pokoru si zachovali až do konca svojho života: Peter sa nechal ukrižovať hlavou nadol, lebo sa nepovažoval za hodného napodobniť svojho Pána; Pavol zostal verný svojmu menu, ktoré znamená „maličký“, namiesto mena, ktoré dostal pri narodení, Šavol (Šaul), čo bolo meno prvého kráľa jeho národa.
Pochopili, že svätosť nespočíva vo vyvyšovaní sa, ale v umenšovaní sa: nie je to vzostup po rebríku, ale každodenné odovzdávanie svojej nedostatočnosti Pánovi, ktorý s pokornými robí veľké veci. Čo bolo tým tajomstvom, ktoré im umožnilo napredovať uprostred vlastnej slabosti? Tým tajomstvom bolo Pánovo odpustenie.
Objavujeme v nich teda svedkov odpustenia. Vo svojich pádoch objavili silu Pánovho milosrdenstva, ktoré ich obnovilo. V jeho odpustení našli pokoj a nepotlačiteľnú radosť. Kvôli tomu, čo urobili, by boli žili s pocitom viny: koľkokrát si len Peter v mysli vybavoval zapretie Pána! Koľké výčitky mal Pavol za to zlo, čo urobil nevinným ľuďom! Po ľudskej stránke zlyhali. Ale stretli lásku, ktorá je väčšia než boli ich zlyhania, odpustenie, ktoré bolo také silné, že dokázalo uzdraviť ich pocit viny. Len keď zažijeme Božie odpustenie, môžeme sa skutočne znovuzrodiť. Začína sa to odpustením; v ňom nachádzame samých seba: vo vyznaní našich hriechov.
Peter a Pavol sú svedkovia života a odpustenia, ale predovšetkým sú svedkovia Ježiša. On sa ich v dnešnom Evanjeliu pýta: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ V odpovediach zaznievajú mená veľkých osobností z minulosti: „Ján Krstiteľ, Eliáš, Jeremiáš alebo jeden z prorokov“. Všetko výnimočné osobnosti, ale všetci mŕtvi. Peter však odpovie: „Ty si Kristus“ (porov. Mt 16,13.14.16).
Kristus znamená Mesiáš, pomazaný. Titul Mesiáš neodkazuje do minulosti, ale do budúcnosti: očakáva sa príchod Mesiáša, niečo nové, ten, kto prinesie svetu pomazanie od Boha. Ježiš nie je minulosť, ale prítomnosť i budúcnosť. Nie je vzdialenou osobnosťou, na ktorú sa treba dlho rozpamätávať, ale tým, ktorému Peter tyká: Ty si Mesiáš. Pre svedka je Ježiš viac ako nejaká osobnosť z dejín, je to práve žijúca osoba: ten, ktorého práve nanovo vidí, nie ktorého kedysi videl; je to novosť budúcnosti, nie pripomienka minulosti.
Teda, svedkom nie je ten, kto pozná Ježišov príbeh, ale ten, kto práve žije príbeh lásky s Ježišom. Svedok totiž v podstate ohlasuje iba toto: že Ježiš je živý a je tajomstvom života. Veď i Peter po tom, čo povedal: Ty si Mesiáš, dodáva: „Syn živého Boha“ (v. 16). Svedectvo sa rodí zo stretnutia so živým Ježišom.
Aj v centre Pavlovho života nachádzame to isté slovo, ktoré vychádza zo srdca Petra: Kristus. Pavol opakuje toto meno neustále, takmer štyristo krát vo svojich listoch! Pre neho Kristus nie je iba vzorom, príkladom, referenčným bodom. Je životom. Píše takto: „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1,21). Ježiš je jeho prítomnosť i jeho budúcnosť, a to až natoľko, že považuje svoju minulosť za odpad pre vznešenosť poznania Krista (porov. Flp 3,7-8).
Bratia a sestry, pred týmito svedkami sa pýtajme: „Obnovujem si svoje stretnutie s Ježišom?“ Možno sme zvedaví na Ježiša, zaujíma nás Cirkev či náboženské správy. Otvárame internetové stránky a noviny a rozprávame o svätých veciach. Ale týmto zostávame len na úrovni toho, čo hovoria ľudia, na úrovni ankety, minulosti, štatistík. S Ježišom to má málo spoločného. On nechce spirituálnych reportérov, a ešte menej kresťanov z titulných stránok či štatistík. On hľadá svedkov, ktorí mu každý deň hovoria: „Pane, ty si môj život“.
Apoštoli, ktorí stretli Ježiša a zažili jeho odpustenie, vydávali svedectvo nového života: už sa viac nešetrili, ale dávali samých seba. Neuspokojili sa s polovičatosťou, ale dávali jedinou možnou mierou – mierou tých, čo nasledujú Ježiša: mierou lásky, ktorá sa nedá zmerať. Vyliali „svoju krv na obetu“ (porov. 2 Tim 4,6).
Prosme o milosť, aby sme neboli vlažnými kresťanmi, ktorí žijú polovičato, ktorí nechávajú lásku vychladnúť. Nachádzajme znova samých seba v každodennom vzťahu s Ježišom a v sile jeho odpustenia. Ako sa Ježiš spýtal Petra, tak sa teraz pýta aj nás: „Kto som pre teba?“; „Miluješ ma?“. Nechajme tieto slová preniknúť do nášho vnútra, aby zapálili túžbu po tom, aby sme sa neuspokojovali s minimom, ale by sme siahali po maxime, aby sme aj my boli živí svedkovia Ježiša.
Dnes sa požehnávajú pália arcibiskupov metropolitov vymenovaných v ostatnom roku. Pálium pripomína ovečku, ktorú má pastier niesť na svojich pleciach: je znakom toho, že pastieri nežijú pre seba, ale pre svoje ovečky; je znakom toho, že aby sme mali život, musíme ho najprv stratiť, darovať pre iných.
V zhode s peknou tradíciou i dnes s nami zdieľa našu radosť Delegácia ekumenického patriarchátu, ktorú týmto srdečne zdravím. Vaša prítomnosť, drahí bratia, nám pripomína, že sa nesmieme šetriť ani v úsilí o dosiahnutie plnej jednoty medzi veriacimi, vo vzájomnom spoločenstve na všetkých úrovniach. Lebo spoločne, zmierení s Bohom a vzájomne si odpúšťajúc, sme povolaní svedčiť o Ježišovi naším životom.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Šiesti noví metropoliti sú z európskych sídel: z Anglicka (Southwark), Francúzska (Reims), Španielska (Tarragona) a traja z Talianska (Oristano, Salerno, Siena). Siedmi sú z miest Latinskej Ameriky, dvaja z USA, po jednom z Kanady, Austrálie a Filipín.
Trinásti z nových arcibiskupov-metropolitov sú z tzv. „misijných území“, ktoré patria pod správu Kongregácie pre evanjelizáciu národov: ôsmi sú z Afriky, štyria z Ázie a jeden z Oceánie.
Ide o sídla Huambo (Angola), Accra (Ghana), Kisumu (Keňa), Kinshasa (Konžská demokratická republika), Kigali (Rwanda), Mbeya, Mwanza (Tanzánia), Hanoj (Vietnam), Nagpur (India), Medan (Indonézia), Mandalay (Mjanmarsko), Pretoria (Juhoafrická republika) a Agaña (Guam).
Na slávnosti sv. Petra a Pavla vo Vatikáne bolo prítomných takmer dvesto Slovákov, medzi nimi tri väčšie pútnické skupiny. Okrem veriacich, ktorí pricestovali priamo zo Slovenska v sprievode duchovného otca Michala Pitoniaka to boli členovia Slovenských katolíckych misií v Mníchove a v Paríži, ktorí prišli na púť spolu so svojimi farármi Mons. Rudolfom Maslákom a Mons. Imrichom Tóthom.
Ako zvyčajne sa pred modlitbou Anjel Pána Svätý Otec prihovoril zhromaždeniu na Námestí sv. Petra, medzi ktorými boli aj mnohí veriaci, ktorí sprevádzajú svojich arcibiskupov metropolitov pri prevzatí pálií.
V príhovore pred modlitbou Anjel Pána Svätý Otec poukázal na dve ikonografické zobrazenia svätých patrónov Ríma. Sv. Peter a Pavol sa zobrazujú ako dva stĺpy podopierajúce stavbu Cirkvi a zobrazujú sa aj pri vzájomnom stretnutí v bratskom objatí.
V Ježišových slovách «Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu» (Mt 16,18) pápež František položil dôraz na privlastňovacie zámeno „svoju“:
„Ježiš nehovorí o Cirkvi ako o nejakej vonkajšej skutočnosti, ale vyjadruje veľkú lásku, ktorú k nej živí: moja Cirkev. Zamiloval si Cirkev, nás. Svätý Pavol píše: «Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu» (Ef 5,25), čiže, ako vysvetľuje apoštol, Ježiš miluje Cirkev ako svoju nevestu. Pre Pána nie sme akousi skupinou veriacich či náboženskou organizáciou, sme jeho nevestou.“
Peter a Pavol boli veľmi odlišní povahou i vzdelaním a hoci mali neraz aj protichodné názory, sú príkladom bratskej jednoty založenej na osobnom vzťahu s Ježišom. Slávnosť oboch apoštolov preto zdôrazňuje hodnotu bratstva. Svätý Otec v tejto súvislosti pozval veriacich k špeciálnej modlitbe k Bohu:
„Ďakujem, Pane, za tú osobu, ktorá je odo mňa odlišná: je to dar pre moju Cirkev.“
Sme odlišní, ale toto nás obohacuje, je to bratstvo, ktoré prekonáva pokušenie k závisti, dodal pápež František s odporúčaním:
„Je dobré oceniť kvality druhých, uznať dary druhých bez zloby a závisti. Závisť spôsobuje vnútornú horkosť, je octom v srdci.“
„Prosme o silu modliť sa za tých, ktorí nezmýšľajú tak ako my. … Modliť sa a milovať, čo je opakom ohovárania. … Panna Mária, ktorá prinášala svornosť medzi apoštolov a modlila sa s nimi, nech nás ochraňuje ako bratov a sestry v Cirkvi.“
V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána na slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla.
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Svätí Peter a Pavol, ktorých dnes oslavujeme, sú niekedy na ikonách zobrazení ako podopierajú stavbu Cirkvi. Toto nám pripomína slová dnešného evanjelia, v ktorom Ježiš hovorí Petrovi: «Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu» (Mt 16,18). Je to po prvýkrát, čo Ježiš vyslovuje slovo „Cirkev“, v tejto pasáži. Avšak ešte viac než nad podstatným menom by som vás chcel pozvať uvažovať nad adjektívom, nad privlastňovacím zámenom: svoju Cirkev – moja Cirkev.
Ježiš nehovorí o Cirkvi ako o nejakej vonkajšej skutočnosti, ale vyjadruje veľkú lásku, ktorú k nej živí: moja Cirkev. Zamiloval si Cirkev, nás. Svätý Pavol píše: «Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu» (Ef 5,25), čiže, ako vysvetľuje apoštol, Ježiš miluje Cirkev ako svoju nevestu. Pre Pána nie sme akousi skupinou veriacich či náboženskou organizáciou, sme jeho nevestou. On hľadí na svoju Cirkev s nehou, miluje ju s absolútnou vernosťou, i napriek našim chybám a zradám. Tak ako v ten deň Petrovi, dnes hovorí nám všetkým: „moja Cirkev – vy ste moja Cirkev“.
A môžeme to zopakovať aj my: moja Cirkev. Nehovoríme to vo vylučujúcom význame príslušnosti, ale s inkluzívnou láskou. Nie pre to, aby sme sa odlíšili od ostatných, ale aby sme sa naučili kráse byť s druhými, pretože Ježiš nás chce zjednotených a otvorených. Veď Cirkev nie je „mojou“ tým, že zodpovedá môjmu „ja“, mojím želaniam, ale tým, že ju zahŕňam mojou láskou. Je moja, aby som sa o ňu staral, aby som ju, tak ako apoštoli na spomínanej ikone, aj ja podopieral. Ako? Bratskou láskou. Našou bratskou láskou môžeme povedať: moja Cirkev.
Na ďalšej ikone sú svätí Peter a Pavol vyobrazení ako sa vzájomne stískajú v objatí. Boli vzájomne veľmi odlišní: jeden rybár, druhý farizej, s dosť odlišnými skúsenosťami života, charaktermi, spôsobmi konania i citlivosťou. Nechýbali medzi nimi protichodné názory a rázne debaty (porov. Gal 2,11). Avšak to, čo ich spájalo, bolo nekonečne väčšie: Ježiš bol Pánom oboch, spoločne hovorili „môj Pán“ tomu, ktorý hovorí „moja Cirkev“. Ako bratia vo viere nás pozývajú znovuobjaviť radosť z toho, že sme bratmi a sestrami v Cirkvi.
V tento sviatok, ktorý zjednocuje dvoch tak odlišných apoštolov, by bolo pekné, keby povedal aj každý jeden z nás: „Ďakujem, Pane, za tú osobu, ktorá je odo mňa odlišná: je to dar pre moju Cirkev“. Sme odlišní, ale toto nás obohacuje, je to bratstvo. Je dobré oceniť kvality druhých, uznať dary druhých bez zloby a závisti.
Závisť spôsobuje vnútornú horkosť, je octom v srdci. Závistlivci majú horký pohľad. Koľkokrát, keď stretneme niekoho závistlivého, máme chuť povedať: Ako si raňajkoval, s bielou kávou, či s octom? Lebo závisť je horká. Robí život horkým. Aké krásne je naopak vedieť, že k sebe navzájom patríme, pretože zdieľame rovnakú vieru, rovnakú lásku, tú istú nádej, toho istého Pána. Patríme k sebe navzájom: a je to nádherné, keď povieme: naša Cirkev! Bratstvo.
V závere evanjelia Ježiš hovorí Petrovi: „Pas moje ovce“ (Jn, 21,17). Hovorí o nás a vraví „moje ovce“, s rovnakou nežnosťou, s akou hovoril „moja Cirkev“. S akou láskou, s akou nehou nás miluje Ježiš! Berie nás ako svojich. To je to cítenie, ktoré buduje Cirkev. Na príhovor apoštolov dnes prosme o milosť milovať našu Cirkev. Prosme o oči, ktoré v nej dokážu vidieť bratov a sestry, o srdce, ktoré vie prijímať druhých s nežnou láskou, akú má k nám Ježiš.
A prosme o silu modliť sa za tých, ktorí nezmýšľajú tak ako my: modliť sa – tento rozmýšľa odlišne, modlím sa za neho – modliť sa a milovať, čo je opakom ohovárania, azda poza chrbát. Nikdy neohovárajme, modlime sa a milujme. Panna Mária, ktorá prinášala svornosť medzi apoštolov a modlila sa s nimi (porov. Sk 1,14), nech nás ochraňuje ako bratov a sestry v Cirkvi.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Po udelení požehnania Svätý Otec pozdravil z okna pápežskej pracovne jednotlivé skupiny, medzi nimi aj Slovákov:
„Všetkých vás zdravím, drahí pútnici, osobitne tých, ktorí ste prišli z Vietnamu, zo Slovenska, z El Pasa v Texase, z Kansas City a z Nemecka.“
„Na tento sviatok hlavných patrónov Ríma prajem všetko dobré Rimanom i všetkých, čo žijú v tomto meste. Povzbudzujem všetkých, aby s občianskym cítením reagovali na problémy spoločnosti.“
Pápež František opätovne ocenil účasť delegácie Ekumenického patriarchátu z Konštantínopolu na dnešnej slávnosti a ich prostredníctvom nechal bratsky pozdravovať Jeho Svätosť patriarchu Bartolomeja I.
Svätý Otec sa poďakoval aj umelcom, ktorí v predvečer sviatku vytvorili obrazce z lupeňov kvetov na dlažbe pred Námestím sv. Petra. Ide o rímsku tradíciu s názvom Infiorata Romana. Na slávnosť sv. Petra a Pavla mesto zvykne organizovať aj večerný ohňostroj.
