Pápež sa zamýšľa, či Boh uvádza človeka do pokušenia

katecheza

Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka, ktorú predniesol počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra v stredu 1. mája 2019.

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Prvého Pavlovho listu Korinťanom: «Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať» (1 Kor 10,13).

Plné znenie katechézy: „Neuveď nás do pokušenia“  

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v katechéze o „Otčenáši“, prichádzajúc už k predposlednej invokácii: „Neuveď nás do pokušenia“ (Mt 6,13). V inej verzii: „Neopúšťaj nás v pokušení“, „Nenechaj nás v pokušení upadnúť“. Modlitba Otčenáš začína pokojným spôsobom: vedie nás k túžbe, aby sa veľký Boží plán uskutočnil uprostred nás. Potom vrhá pohľad na život a vedie nás k prosbe o to, čo potrebujeme každý deň: „každodenný chlieb“. Potom sa modlitba obracia k našim medziľudským vzťahom, často poškvrneným sebectvom. Prosíme o odpustenie a zaväzujeme sa odpúšťať. Ale práve s touto predposlednou prosbou náš dialóg s nebeským Otcom vstupuje takpovediac do prúdu drámy, teda na pôdu konfrontácie medzi našou slobodou a nástrahami Zlého.

Ako je známe, pôvodné grécke vyjadrenie obsiahnuté v evanjeliách je ťažké presne vystihnúť, a všetky moderné preklady trošku pokrivkávajú. Na jednom prvku sa však môžeme jednomyseľne zhodnúť: pri akomkoľvek chápaní textu musíme vylúčiť, že Boh by bol protagonistom pokušení, ktoré doliehajú na ceste človeka. Ako keby Boh číhal na svoje deti kladením nástrah a pascí. Výklad tohto druhu je v rozpore predovšetkým so samotným textom a je ďaleko od obrazu Boha, ktorý nám Ježiš zjavil.

Nezabúdajme na to „Otče“. Modlitba Otčenáš začína od „Otče“. A otec nekladie svojim deťom nástrahy. Kresťania nemajú nič do činenia so závistlivým Bohom, ktorý by bol v konkurencii s človekom, alebo by sa zabával uvádzaním ho do skúšky. A toto sú obrazy toľkých pohanských bohov, nie? V liste apoštola Jakuba čítame takto: „Nech nik v pokušení nehovorí: «Boh ma pokúša». Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša“ (1,13). Práve naopak: Otec nie je pôvodcom zla, nijakému synovi, ktorý prosí o rybu, nedá hada (pozri Lk 11,11) – ako učí Ježiš – a  keď sa zlo objaví v živote človeka, bojuje po jeho boku, aby mohol byť oslobodený. Je to Boh, ktorý vždy bojuje za nás, nie proti nám. Otec! Toto je ten zmysel, v akom sa modlíme Otčenáš.

Tieto dva momenty – skúška a pokušenie – boli tajomne prítomné v živote samotného Ježiša. V tejto skúsenosti sa Syn Boží stal úplne naším bratom, spôsobom, ktorý sa dotýka takmer škandálu. A práve tieto evanjeliové pasáže nám ukazujú, že tie najnáročnejšie prosby modlitby Otčenáš, tie, ktoré jeho znenie uzatvárajú, už boli vyslyšané: Boh nás nenechal samých, ale v Ježišovi sa prejavuje ako „Boh s nami“ až do extrémnych následkov. Je s nami, keď nám dáva život, je s nami počas života, je s nami v radosti, je s nami v skúškach, je s nami v smútku, je s nami v porážkach, keď hrešíme, ale je vždy s nami, pretože je Otec a nemôže nás opustiť.

Ak sme v pokušení konať zlo, popierať bratstvo s inými a túžiť po absolútnej moci nad všetkým a všetkými, Ježiš už pre nás nad týmto pokušením zvíťazil: potvrdzujú to prvé stránky evanjelií. Hneď po prijatí krstu od Jána uprostred zástupu hriešnikov, Ježiš sa uťahuje do púšte a je pokúšaný Satanom. Takto sa začína Ježišov verejný život:  pokúšaním, ktoré prichádza od Satana. Satan tam bol prítomný. Mnoho ľudí povie: „Ale prečo hovoriť o diablovi, ktorý je už vecou minulosti? Diabol neexistuje“. Ale pozri, čo ťa učí evanjelium: Ježiš sa konfrontoval s diablom, bol Satanom pokúšaný. Ale Ježiš odmieta každé pokušenie a vychádza víťazne. Matúšovo evanjelium má zaujímavú poznámku, ktorá uzatvára súboj medzi Ježišom a Nepriateľom: „Tu ho diabol opustil a prišli anjeli a posluhovali mu“ (4,11).

Ale ani v čase najväčšej skúšky nás Boh nenecháva samých. Keď sa Ježiš odoberie modliť sa do Getsemani, jeho srdce zachváti nevysloviteľná úzkosť –  tak to hovorí učeníkom – a zakúša samotu a opustenosť, sám, so zodpovednosťou všetkých hriechov sveta na pleciach. Sám, s nevysloviteľnou úzkosťou. Skúška je tak trýznivá, že sa deje niečo nečakané. Ježiš nikdy neprosil o lásku pre seba samého, ale v tú noc pociťuje v svojej duši smútok až na smrť, a tak prosí o blízkosť svojich priateľov: „Ostaňte tu a bdejte so mnou!“ (Mt 26,38). Ako vieme, učeníci, zavalení únavou vyvolanou strachom, zaspali. V čase agónie Boh prosí človeka, aby ho neopustil, a človek naopak spí. V čase, keď človek spoznáva svoju skúšku, Boh naopak bdie.

V tých najhorších chvíľach nášho života, vo chvíľach najväčšieho utrpenia, vo chvíľach najväčšej úzkosti, Boh bdie spolu s nami, Boh bojuje spolu s nami, je vždy blízko nás. Prečo? Pretože je Otec. Tak sme začali modlitbu: „Otče náš“. A otec neopúšťa svoje deti. Tá noc Ježišovej bolesti a zápasu je poslednou pečaťou vtelenia: Boh zostupuje, aby nás našiel v našich priepastiach a v súženiach, ktoré tvoria dejiny.

To je naša útecha v hodine skúšky: vedieť, že to údolie, odkedy ho Ježiš prekročil, už nie je bezútešné, ale je požehnané prítomnosťou Božieho Syna. On nás nikdy neopustí!

Preto vzdiaľ od nás, ó Bože, čas skúšky a pokušenia. Ale keď tento čas na nás príde, Otče náš, ukáž nám, že nie sme sami – ty si Otec, – ukáž nám, že Kristus už vzal na seba aj ťarchu tohto kríža. Ukáž nám, že Ježiš nás volá, aby sme ho niesli s ním, odovzdajúc sa s dôverou do Otcovej lásky.

Vatican News

Politická reklama

Lost Password

Sign Up