Ako dieťa neminištroval, chodil skôr popri kostole. Rodina sa hlbokou zbožnosťou nevyznačovala. Vyrastal v čase, kedy vedci dokázali, že Boh neexistuje. V puberte si na rómskej komunite začal uvedomovať, že treba ľuďom vedieť pomôcť a tú pomoc začal pociťovať aj z duchovného pohľadu. V 1986 bol vysvätený za kňaza a začal sa venovať evanjelizácii mladých. Založil hudobný festival LUMEN. Bol vedúci oratória a takmer 8 rokov bol na misiách v Rusku. V súčasnosti pôsobí v Azerbajdžane. O význame saleziánov v dnešnom svete a o spáse človeka, sa zhovárame s Emilom Šafarom SDB.
Svetlo Sveta: Don Emil, Ako sa chlapec rozhodne stať kňazom?
Don Emil Šafar: Božím volaním a odpoveďou na neho. Vyrastal som v rodine, ktorá neprenikala zbožnosťou, neminištroval som, miloval som futbal a zábavu. V puberte som začal vnímať kontrasty života. Na zábavách som videl amorálnosť, na rómskej komunite v dedine, veľa problémov. Postupne som začal objavovať duchovný rozmer života a vnímal som veľa otázok, na ktoré je človek povolaný od Boha hľadať odpovede. Cez priateľov, cez knihy, cez spoločenstvá, som si krok za krokom uvedomoval, akú hodnotu má kresťanstvo a že Boh je tou odpoveďou.
V kontrastoch ste našli Boha?
V kontrastoch som videl rozdiel medzi morálnosťou a amorálnosťou. Veľa úžasne šikovných a vzdelaných študentov žijúcich amorálne ma utvrdilo v tom, že hodnota človeka a jeho spása je najvyššie poslanie tu na zemi, musíme ju pomôcť dosiahnuť každému.
V roku 1986 ste boli vysvätený za kňaza, čo nakoniec rozhodlo, že ste vstúpili medzi saleziánov?
Dve jednoduché a pritom nie samozrejmé veci. Po prvé, stretol som saleziánov a tých, čo som stretol, zanechali na mňa dobrý dojem. Ich ideály, štýl a príklad života, osobitne ich zakladateľ, don Bosco, sa mi stali blízke a pocítil som povolanie od Boha práve k nim. Po druhé, v práci s mládežou som videl zmysel. Podobne ako don Bosco som cítil, že mladí sú ešte formovateľní a túžil som prispieť vychovať z kresťanských mladých, kresťanskejšiu budúcnosť Slovenska.
Prioritou saleziánov vždy bola mládež, osobitne chudobná a ohrozená. Možno tej materiálne chudobnej je dnes menej ako v minulosti, no zato nikdy nebola mládež tak ohrozená na spáse ako dnes.
Zakladateľ rehoľe Don Bosco išiel na perifériu miest a zbieral chlapcov, o ktorých sa nemal kto existenčne postarať. Dnes štát cez sociálny štát sa chce postarať o všetkých. Spoločnosť sa akoby tvári, že netreba matku, otca, cirkev, je tu štát. Je ťažšie pre Saleziánov dostať sa dnes k mládeži?
Prioritou saleziánov vždy bola mládež, osobitne chudobná a ohrozená. Možno tej materiálne chudobnej je dnes menej ako v minulosti, no zato nikdy nebola mládež tak ohrozená na spáse ako dnes. Vo svete ešte nikdy nebolo nielen toľko možností, ale s tým súvisiacich aj toľkých pokušení, ako dnes. Súvisí to iste s vývojom vedy, techniky, poznania, informácií. A práve dnešný doslova neprebádateľný „oceán“ možností a poznania sa pre mnohých mladých ľahko stáva pokušením dať sa na zlé chodníky, zamotať sa do nejakej závislosti, či chytiť do pasce. Najmä ak nedostali veľmi dobré výchovné základy z rodiny, či ak sa neocitli v mravne neskazenom prostredí, prípadne ak nie sú životom sprevádzaní zrelým poradcom. Pozerám na to najmä z hľadiska viery, na ktorú dnes číha veľa nebezpečenstiev u mladých. A práve toto je výchovná parketa saleziánov: výchova mladých k viere, za každých okolností
Vyhľadávajú saleziáni mládež alebo mládež ide za saleziánmi?
Saleziáni nie sme jediní, čo s mládežou dnes pracujú. No mnohým práve sedí náš štýl práce a vzťahov. Takí nás vyhľadávajú. A my považujeme za nášho potenciálneho adresáta dnes každého, koho nám Pán pošle do cesty, osobitne tých, čo sú tomu otvorení a želajú si prežiť svoj život slušne, ako veriaci, napriek svojim zlyhaniam. Pripomínam, že don Bosco prednostne nevyhľadával už skazených, ale skôr preventívne vyhľadával ešte neskazených, a to skôr, než by ich skazil svet.
Komunizmus sťažil šírenie katolíckej viery v rodinách. Dnes je mládež vystavená všetkému. Ako zápasiť s modernizmom a zároveň zostať verný pravému učeniu Cirkvi?
Pravdou je, že v kresťanskejšej minulosti, kedy boli rodiny usporiadanejšie, bolo menej rozvodov, spoločnosť mala výchovnejší charakter. Už skutočnosť, že nejaký negatívny jav nie je všade a rozšírený, má formujúci charakter. Dnes skazenosť v najrôznejších formách číha na každom kroku. Obstoja preto len tí, ktorí dostali dobrú výchovu, osvojili si hlbokú, neformálnu vieru a mravné konanie. A práve o to sa saleziáni snažia: zachytiť deti a mládež vtedy, keď sa ešte ovplyvniť dajú.
Je obrátenie človeka trvalé?
Zmeniť svoj štýl života, ak je človek schopný priznať ho zlým; prehĺbiť v sebe vieru, vypestovať dobré zvyky a životný štýl v duchu kresťanskej viery je základ. Na pretrvanie dobrého ovocia je potrebné spravidla tiež „udomácniť“ sa v prostredí a vytvoriť si vzťahy v ktorých je miesto pre Krista a duchovné hodnoty.
Pôsobili ste na misiách v Rusku 7,5 roka. Prečo Rusko?
V Rusku som bol od 2005 do 2013. Momentálne však ťahám už druhý rok v Azerbajdžane, v Baku. Možno povedať, že na Rusko, resp. na ruskú oblasť, som bol nastavený ešte z čias socializmu. Známy Silvo Krčméry, pre Rusko ladený apoštol, s ktorým som sa roky stretal, často vravel, že naša generácia, ktorá sa učila v škole po rusky, by mala pociťovať záväzok, ak to bude reálne, ísť pomôcť Rusku dostať sa z toho ateistického zakliatia. Obrátenie Ruska je starým fatimským heslom, ktoré našu generáciu ovplyvňuje.
Rusko je skôr ateistický alebo kresťanský národ po rokoch komunizmu?
Je fakt, že od perestrojky, resp. 1000-ročného jubilea pokresťančenia Ruska (r. 1988) sa Rusko duchovne úžasne zmenilo. Patriarcha Kiril to vyhodnotil ako jednu z najväčších duchovných revolúcií v dejinách. Fakty sú jasné. Kým v r.1985 sa podľa prieskumov hlásilo k náboženskej viere okolo 25 percent národa, dnes je to okolo 85 percent. Keď to prepočítame na počty obrátení k viere od ateizmu, vychádza to ročne v priemere 2.5 mil. ľudí, ktorí zmenili názor na existenciu Boha. Malo by byť pochopiteľné, že z týchto veriacich je len malé percento naozaj praktizujúcich svoju vieru, ktorí aj chodia do kostola, aj sa snažia žiť podľa viery. Ale môžem povedať, že aj za tých necelých 8 rokov som postrehol značný vývoj v christianizácii Ruska, čo stále ďalej postupuje.
Ako by ste definovali zásadné rozdiely medzi Západom a Ruskom?
Na rozdiel od západu, v Rusku aj štát podporuje obnovenie náboženstva, tradičných duchovných hodnôt, rodiny. Rusko dnes na rozdiel od západu má jasno v otázkach LGBT, gender ideológií, homosexuálnych manželstiev, radikálneho feminizmu a podobne. Hoci miera potratovosti a rozvodovosti je tam značne vysoká, dá sa to považovať za ovocie jednak ateistickej minulosti Ruska, a možno ešte viac vplyvu 90-tych rokov, keď do toho ateizovaného Ruska prišiel doslova nával západnej, hollywoodskej a inej dekadentnej kultúry.
Dnes nie je veľa dôvodov, prečo by Rusko malo vzhliadať na Západ, pretože sa zdá, ako sa niekdajšie kresťanské krajiny stali zdrojom dekadentnosti a zvrátenosti, ktoré vymenili vo svojom zákonodárstve namiesto kresťanstva.
Rozumie dnes Rusko Západu? Pretože západ sa zdá, že nerozumie Rusku.
Napriek všetkým duchovným útrapám z minulosti, sa Rusko zotavuje. Dnes nie je veľa dôvodov, prečo by Rusko malo vzhliadať na Západ, pretože sa zdá, ako sa niekdajšie kresťanské krajiny stali zdrojom dekadentnosti a zvrátenosti, ktoré vymenili vo svojom zákonodárstve namiesto kresťanstva. Celkove by sa na položenú otázku dalo odpovedať takto. Rusko opustilo ateizmus a marxizmus a naozaj sa pomaly, ale isto stále viac pokresťančuje. Rusko sa stáva kresťanským národom a štátom, ktorý v niektorých ohľadoch by mohol byť vzorom pre mnohé západné krajiny. Kým Rusko sa navonok stále zdá byť nižšie ako západ, ale ono postupne stúpa duchovne nahor a mám pocit, že aj všeobecne.
Ak sa hovorí o Rusku, nedá sa nehovoriť o Fatime. Kardinál Burke pri 100 ročnom výročí zjavenia vo Fatime povedal, že svet ešte čaká na zasvätenie Ruska Panne Márii, že Ján Pavol II, zasvätil Panne Márii celý svet, ale ona požadovala konkrétne Rusko. Myslíte si že Rusko je obrátené ako Panna Mária vo Fatime prisľúbila alebo ešte na to čakáme?
Nechcem polemizovať s kardinálom Burkem a inými s podobnými názormi. Podľa slov biskupa Hnilicu Ján Pavol II. zasvätil celý svet Panne Márii s osobitným dôrazom na Rusko, hoci to navonok z politických dôvodov nevyslovil. Ján Pavol II osobne poslal biskupa Hnilicu do Ruska a ten vykonal zasvätenie tajne v Kremli na oltáre sv. Michala Archanjela a vzápätí tajne odslúžil svätú omšu v Uspenskej cirkvi Matky Božej. Rusko bude mať veľký duchovný pozitívny vplyv na mnohé krajiny sveta, o čom sa môžeme presvedčiť v týchto rokoch, keď Rusko systematicky a cieľavedome ochraňuje tradičné kresťanské a pro-rodinné hodnoty, v dôsledku čoho sa na neho s dôverou obracajú s prosbou o podporu aj mnohí kresťanskí lídri západu. Dovolím si však uviesť aj, že v Rusku doposiaľ bolo opravených 30 000 kostolov a to len pravoslávnych. Krátko po zasvätení nastala perestrojka a rozpad komunizmu.
Cirkev prechádza v mnohých krajinách stratou dôvery. Ako môžu katolícke postkomunistické krajiny cirkvi v tejto fáze najlepšie pomôcť?
Myslím, že je potrebné predovšetkým vrátiť sa k zdravému rozumu, t.j. ku svojim kresťanským koreňom, k zdravému, tzv. tvorivému konzervativizmu vo viere, skrátka k životu podľa zásad Evanjelia, vrátiť sa ku Kristovi. Pred ekonomikou a snahou „mať“ by sme mali uprednostniť „byť“. Radšej byť Božími deťmi, byť v Božej láske, milosti, v usporiadanej rodine a v obklopení dobrými medziľudskými vzťahmi a láskou, ako mať veľa vecí, mať všetko krásne vybudované, vyleštené, najnovšie, módne, ale potom – cítiť sa nešťastným, opusteným, zradeným, bez zmyslu života, závislým na všakovakých nerestiach a vymierať ako národ…
Čo stojí pred tými, čo duchovne a spoločensky vedú tento národ a štát?
Duchom prekvasiť celú spoločnosť a vrátiť ju Kristovi. Kristus je v tomto štádiu našej dekadentnej periódy histórie jedinou nádejou. Čím skôr to pochopí väčšina ľudí, tým lepšie. Každý hlas zaváži.
Boh vás žehnaj.
