Marián Tkáč: ĽSNS nie je fašistická. Najväčším priateľom pravdy je čas.

blogy NajnovsieBlogy

Svetlo Sveta: Boli ste sedem rokov predsedom Matice slovenskej a teraz ste na kandidátke strany, ktorej neprajníci dávajú prívlastok „fašistická“. Ako tomu mame rozumieť?

Marián Tkáč: Je tu jasné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, že ĽS Naše Slovensko fašistická strana nie je. Za štyri roky v parlamente sme zaznamenali veľa pozitívnych aktivít pre národne a kresťansky zmýšľajúceho voliča zo strany ich poslancov. Vytvorením dohody so štyrmi stranami, sa skúsenosťami a odbornosťou ešte posilnila. Som presvedčený, že v budúcom parlamente, bude najpevnejšou hrádzou proti hodnotovému liberalizmu, dôsledne za národné a kresťanské záujmy.

Vidíte nejakú podobnosť s prezidentskými voľbami?

Odkaz minuloročných prezidentských volieb je jednoznačný, musíme zahodiť naše egá a spájať sily. ĽSNS dnes ako jediná stojí jednoznačne na strane ochrany života, keď vyhovela našej požiadavke, že nevstúpime do vlády, ktorá nezvýši ochranu počatého života. A to je tá najlepšia odpoveď. Okrem toho máme záväzok, že ak by sa objavili akékoľvek fašistické prejavy počas kampane, máme právo ako kandidáti KDŽP – Aliancie za Slovensko okamžite odísť z našej spoločnej kandidátky. Vidíte, že kampaň končí a nič také sa neudialo.

Marián Tkáč (nar. 1949 v zemplínskej Čičave) je vzdelaním ekonóm, publicista a spisovateľ. Bol viceguvernérom Národnej banky Slovenska pri jej zakladaní, podpísal sa na prvú sériu slovenských bankoviek v roku 1993, v rokoch 2010-2017 bol predsedom Matice slovenskej. Autor desiatok kníh literatúry faktu i beletrie, stoviek odborných i populárnych textov z oblasti financií, histórii a spoločnosti. Od roku 2019 je členom predsedníctva KDŽP – Aliancie za Slovensko. Doparlamentných volieb kandiduje na spoločnej kandidátke Kotlebovci – ĽSNS pod číslom 65.

Čo podľa vás zabránilo väčšiemu zjednoteniu národno-kresťanskej časti politickej scény? Veď aj v týchto voľbách hlasy malých národných strán bezpochyby prepadnú 

Pokúšal som sa čoby bývalý predseda Matice slovenskej hovoriť ešte vlani v lete s ich predstaviteľmi, ale po piatom či šiestom pokuse som prestal. Všetci by sa radi zjednotili, ale len „pod vlastnou zástavou“. Nuž, Svätopluka na nás, mal by podaktorých z nás poriadne vyšibať troma zviazanými prútmi po holých zadkoch! 

Takže za Kotlebovcov kandidujete „zo strachu pred Svätoplukom“?

Ak zo strachu, tak zo strachu o našu budúcnosť. Na kandidátke ĽSNS som preto, lebo to so zjednocovaním národných a kresťansko-sociálnych síl myslím vážne. Ako člen predsedníctva KDŽP podporoval som spájanie síl a aspoň čiastočne sa nám to podarilo. 

Pamätáme si spred roka že ste boli v najužšom tíme prezidentského kandidáta Štefana Harabina, dokonca ste boli predsedom petičného výboru – „Harabin na hrad“. Dnes je tu reálna obava, že národné a kresťanské hlasy pre stranu Vlasť Š. Harabina môžu vo voľbách prepadnúť. Čo všetko sa za ten rok stalo, keď sa obzriete späť ?

U Štefana Harabina som predstavoval národno-kresťanské „krídlo“ a dokonca Marián Leško (dnes prezidentský poradca) v knihe „Harabin – Zrodil ho Mečiar, vytiahol Fico, konkuruje Kotlebovi“ konštatuje, že časť národne orientovaných voličov získal pre Harabina Tkáč. Len našou nejednosťou a nadradením osobných záujmov sa národný kandidát neprebojoval do druhého kola. Domácu úlohu sme si nesplnili, naopak „demokratická opozícia“ ju zvládla. Počas prezidentskej kampane som sa zblížil s kuffovcami a pozvali ma na kandidátku do májových eurovolieb. Mariána Kuffu mám v hlbokej úcte a vnímal som to ako výborné vysvedčenie môjho dlhoročného osobného angažovania.

Na staré kolená som súčasťou politického projektu, ktorý ma napĺňa a chcem mu odovzdať všetok môj um a skúsenosti. Hodnoty ktoré vyznávame sú pre nás na prvom mieste, nie naše osobné záujmy. So Štefanom Harabinom už nie som v užšom kontakte, tvrdím, že precenil špecifickosť prezidentskej voľby, v parlamentných voľbách je oveľa tvrdšia konkurencia, volič sa tu rozhoduje inak. Programovo, nie sú medzi našou koalíciou piatich strán a stranou Vlasť zásadné rozdiely, ktovie, či pre budúcnosť Slovenska nebolo veľkou chybou, že sa k nám nepridal.    

Netajíte sa hlbokým priateľstvom k ruskému národu. Ako predsedu Matice sme vás videli pri kladení vencov na Slavíne i pri pamätníku SNP v Banskej Bystrici, ale aj v Čakajovciach.

Nielenže som nechýbal na jedinom kladení vencov 4. apríla či 9. mája na Slavíne, ale prostredníctvom ruskej ambasády odovzdal som „ruskému národu“ cenu Matice slovenskej za to, čo pre Slovákov urobil v časoch najťažších. Vážim si ruský národ, okrem iného aj preto, že obetí jeho holokaustu počas druhej svetovej vojny bolo najviac zo všetkých národov, 27 miliónov. Zvyknem citovať Štúra: „Ak by Západ skutočne jedného dňa zašiel tak ďaleko a úplne sa vzdal kresťanstva, potom by bolo svätou povinnosťou slovanstva znovu prinavrátiť svojím vplyvom česť večnému krížu a dopomôcť mu ku konečnému víťazstvu.“ Tieto slová Ľ. Štúra sa stále viac napĺňajú a dekristianizácia Západu je dnes už zrejmá. Ak máme splniť našu svätú povinnosť, ktorú nám predpovedal okrem iných aj svätý pápež Ján Pavol II., potrebujeme sa oprieť o najväčší slovanský kresťanský národ, Rusko. Akokoľvek kriticky vnímame súčasné Rusko, dôsledne chráni konzervatívne hodnoty a bráni sa liberalizácii zo západu. Väčšej časti Slovákov sú hodnoty západnej spoločnosti ako sekularizácia, multikulturalizmus, progresivizmus, konzumná spoločnosť a celý ten hodnotový miš- maš vzdialené, ruská duša je nám oveľa bližšia. Odmietanie Ruska nemá oporu v slovenskom národe. 

Vo vašej publikačnej činnosti sa okrem národných tém, pomerne často venujete aj zahraničnej politike. Sú vaše názory v tejto oblasti aj názormi KDŽP? Ako by ste v skratke opísali priority v zahraničnej politike KDŽP?

KDŽP je kresťanská, sociálna a národná strana so silnou slovanskou orientáciou. Samozrejme, že by sme pokračovali v udržiavaní a rozvíjaní vzťahov s našimi najbližšími susedmi. V tejto chvíli rešpektujeme naše začlenenie do európskych a atlantických štruktúr, zároveň však sme za posilnenie slovanskej vzájomnosti v našej zahraničnej politike, s osobitným zreteľom na Ruskú federáciu. Už na vlaňajších Bratislavských Hanusových dňoch som sa jasne vyjadril, že Rusko by malo byť jedným z našich najbližších spojencov, a že aj naše členstvo v NATO by sme mali využiť na zblíženie Ruska s týmto paktom, že mali by sme byť v čele „slovanskej súčasti NATO“. Jednoznačne by sme sa mali postaviť aj proti nezmyselným protiruským sankciám, ktoré škodia predovšetkým nám. A sú uplatňované nanajvýš falošne zo strany najväčších štátov EÚ, stačí pripomenúť Nordstream II. 

Neprajníci vašej účasti i KDŽP ako celku na kandidátke ĽSNS do parlamentných volieb zvyknú namietať, že predstavitelia Ruskej federácie sa správajú voči ĽSNS veľmi rezervovane či dokonca odmietavo…

Je to všetko vec informácií, ktoré vo vzťahu k ĽSNS bývajú veľmi neférové tak na domácej pôde, ako aj v zahraničí. Napokon najväčším priateľom pravdy je čas.

Dá sa trochu zjednodušujúco tvrdiť, že tí čo u nás nálepkujú ĽSNS ako fašistov, si robia dobrú prácu aj v zahraničí? Ale veď fašizmom sa dnes šermuje na všetky strany a samotný fašizmus sa tak vyprázdnil, je len zbraňou v politickom boji. 

Presne tak, ak dochádzajú argumenty, ste označený za fašistu. A pritom slovo „fašizmus“ poletuje medzi nebom a zemou a málokto vie, o čom hovorí. Definícii fašizmu je veľa, podľa jednej z nich ide o teroristickú diktatúru spojenú s finančným kapitálom, v každej sa však spomína násilie. Pozrite, v súčasnosti sa bežne Slovenský štát z rokov 1939-1945 označuje ako fašistický, aj keď mnohí profesionálni historici a s nimi aj ja, s takýmto označením nesúhlasíme. Minulý rok vyšla komplexná kniha „Fašizmus“ od historika SAV Jakuba Drábika, kde explicitne tvrdí, že Slovenský štát fašistický nebol, definične nenapĺňal znaky revolučnosti a radikálnosti. A prezidenta Tisa by z hľadiska historických faktov v žiadnom prípade nenazval fašistom. Ale samozrejme mediálny mainstream takéto hlasy nepočúva, lebo by stratil účinnú zbraň v politickom boji voči alternatívnym názorom. Všimli ste si stále aktuálnu kampaň na webe SME proti extrémizmu na školách, kde po sugestívnej otázke pani učiteľky, či bol Tiso dobrý prezident, začnú niektoré deti zdvíhať ruky na fašistický pozdrav? Absolútne klamlivá kampaň, ktorá úplne deformuje pohľad na jedno celé obdobie našich dejín, človeka ktorý v ťažkých dobových pomeroch bojoval s fašistickým krídlom vo vlastnej strane vykresľuje ako najväčšieho fašistu. A čo považujem za najobludnejšie, touto kampaňou vytvára tlak na školský systém, aby vyučoval o tomto období jednostranne podľa intencií SME. A rovnaký model funguje aj v západnej Európe, spomeniem len lídra strany Liga severu Mattea Salviniho, ktorého zbavili v týchto dňoch trestnoprávnej imunity za to, že ako bývalý minister vnútra nechcel umožniť lodiam s utečencami vplávať do talianskych prístavov. Čelí obžalobe z únosu!? V skutočnosti len chránil záujmy svojho štátu. lebo žiadal od ostatných štátov Európskej únie, aby tiež znášali náklady a bremeno starostlivosti o migrantov zachránených v Stredozemnom mori.

Takže ak naše prostredie hovorí o „liberálnom fašizme“ len vraciame požičané?

Zaiste, mainstream pojem fašizmu vyprázdnil, my pokojne hovorme o „liberálnom fašizme“. Veď ak niekto narúša pokojné predvolebné mítingy, útočí, hádže kamene a neváha platiť komparz, aby sme uverili že občianska spoločnosť sa cíti naozaj v ohrození, tak kto je tu fašista? Je fašistom ten, kto pokojne organizuje stretnutia s ľuďmi, aby ich presvedčil o svojej pravde, a pokiaľ ide o čas po voľbách, chce počkať na vôľu ľudu, alebo ten, kto sa už vidí na Úrade vlády, a vyhráža sa, že ak vyhrá Kotleba, budú plné ulice a bude občianska vojna? Čo nás napriek všetkému však môže tešiť, je jednoznačný trend rastu podpory „alternatívnych“ strán u nás aj v zahraničí. A to sú pod neustálym mediálnym lynčom, drobnohľadom štátnych orgánov, napádané „tretím sektorom“ a „aktívnymi občanmi“. 

Na jednom z mítingov, pri Slimáku v Bratislave sa zástupcovia Progresívneho SLovenska pýtali, kde je národný poklad, ktorý spravovala Matica…

So slovenskými zbierkami je to vôbec ťažké. Slováci v Amerike v rokoch prvej svetovej vojny zozbierali „na oslobodenie Slovenska“ viac ako milión dolárov a možno práve Štefánikova otázka na Beneša: „Kde sú peniaze?“ bola príčinou jeho smrti. Keď Beneš nevedel odpovedať, načo sa použilo 120-tisíc dolárov zo zbierky, Štefánik vec uzavrel tak, že doma bude národný súd, pred ktorým sa Beneš zodpovie. Chcel niekto po Štefánikovej smrti „národný súd“ s Benešom? Slováci sa skladali v roku 1939 na zlaté krytie meny, a zlato sa napokon ocitlo v Prahe. A potom tá zbierka z rokov 1993-1996. Vyzberalo sa okolo 23 mil. korún, spolu s cennými kovmi a umeleckými dielami v celkovej hodnote 30 mil. korún. Nadácia Matice slovenskej, ktorej predsedal Jozef Markuš, vložila finančnú časť zbierky do Podielového družstva Slovenské investície, ktoré po roku 2009 skrachovalo. Sto obrazov Vincenta Hložníka je v poriadku a v kovovej skrini v Martine, niektoré zlaté predmety chýbajú. Súdne doriešenie celej záležitosti sa doteraz neuzavrelo. Je pitoreskné, že nad hlavou krikľúňa „Kde je poklad?“ bol emblém Progresívneho Slovenska, kde je podpredsedníčkou Zora Jaurová, dcéra Jozefa Markuša… 

Ste autorom štyroch desiatok kníh, tisícok článkov, autorom rozhlasových i televíznych scenárov, stoviek videí o udalostiach a osobnostiach našich dejín, na stránkach HS vám vychádza seriál Neznáme slovenské dejiny. Prečo nenecháte „starosť“ o slovenské dejiny profesionálnym historikom?

Po odvolaní z funkcie viceguvernéra Národnej banky Slovenska som pätnásť rokov pracoval ako vedúci jej archívu, kde poznať dejiny bankovníctva a peňazí bolo mojou povinnosťou. A s peniazmi vlastne súvisí všetko, banku zakladal Francisci i Hlinka, v banke pracoval Hviezdoslav i Zamarovský. Poznanie našej histórie našimi očami je veľmi dôležité pre našu prítomnosť a budúcnosť. A keďže sa v našich školách venuje dejepisu minimálna pozornosť a aj naša verejnoprávna „dvojbodka“ nás radšej zabáva, ako poučuje, usilujem sa jazykom, ktorému by rozumela aj moja mama, približovať neznáme deje. To je všetko. Ja svoje názory na našu minulosť nikomu nevnucujem, uvažujem a pýtam sa. Iba nahrádzam „našský“ pohľad na naše dejiny, ktorý u profesionálov absentuje.

Roky ste terčom útokov, vraj ste boli agentom ŠtB. 

Nad takýmito výpadmi sa už iba pousmejem. Záujem všemocnej ŠtB o mňa tesne pred novembrom 1989 „naštartovala“ moja účasť na audiencii u dnes už svätého Jána Pavla II., na ktorej som sa ocitol v septembri 1986 náhodne spolu s kňazom Štefanom Polákom. Toho však o rok, v októbri 1987 zákerne zavraždili na fare v Borovciach a na základe fotografií z Ríma predvolali ma na Februárku, do budovy, kde dnes sídli NAKA a zákerne ma obvinili z vraždy. Pričom mi nedali podpísať ani len záznamy z výsluchu a zrejme ma následne sledovali. Pracoval som vtedy ako riaditeľ štátneho rozpočtu na ministerstve financií a dodržiavanie utajeného režimu práce zavše skontrolovali pracovníci ministerstva vnútra. V roku 1992 mi vtedajší minister vnútra Ján Langoš vystavil dokonca dve negatívne lustračné osvedčenia (sú prístupné na nahliadnutie na mojej Facebook stránke). Kto si myslí, že Langošove osvedčenia sú „falošné“, nech sa súdi s ministerstvom vnútra.

Čo po prípadnom zvolení do parlamentu hodláte presadzovať? Aké sú vaše ambície?

Som hrdý Slovák a chcem pre tento národ to najlepšie. Je veľa možností – napríklad v daniach – ako zabezpečiť, aby sa nezväčšoval rozdiel medzi chudobou a bohatstvom, aby náš národ prestal vymierať, aby mladí nemuseli za prácou do sveta, a aby seniori prežívali zaslúženú starobu v pokoji pri svojich blízkych. Asi treba zrušiť druhý dôchodkový pilier, lebo tu sú zdroje na rast dôchodkov. Treba prehodnotiť privatizáciu strategických podnikov. Predali sme totiž všetko, aj strategické podniky, aj všetky banky, stratili sme sebestačnosť v potravinách, nemilosrdne vytíname lesy. Slovenské školstvo nevedie mladých k vlastenectvu, dejepis sa vlastne nevyučuje, pričom v Maďarsku je povinným maturitným predmetom. Naša krásna slovenčina trpí ako Popoluška, na južnom Slovensku je menej ako cudzí jazyk. Alarmujúce je, že tam nemajú šancu slovenské deti chodiť do slovenských škôl! Náš národ začína vymierať. Aj preto, že od roku 1957 sme nedopriali narodiť sa 1,4 milióna Slovákom. Život treba chrániť od počatia po prirodzenú smrť. Osobitnú podporu potrebuje tradičná slovenská rodina, zložená z otca, ženy a detí. Som pripravený smelo hovoriť pravdu o minulosti, pravdivo pomenovávať súčasný stav, i hrozby pre našu budúcnosť. 

Veríte v úspech?

Verím, pričom nemyslím na osobný úspech. Čoho sa predsa len obávam, je možné zneužitie volebných preukazov, ktoré sa ľahko rozmnožujú a čo je horšie, v zápisniciach komisií sa neuvádza ani len ich počet. A potom február… Do našich dejín sa nie veľmi slávne zapísal február v roku 1948, keď komunisti za asistencie vtedajšieho prezidenta „demokrata“ Edvarda Beneša prevzali moc. Aké to bolo jednoduché! Do ulíc vyšli robotníci, milicionári a prezident ulicu rešpektoval. Obávam sa, aby vývoj po týchto voľbách zase neurčovala ulica. Nezakrývajme si pred sebou, že na vine sme aj my národovci a kresťania, keď sme ako zmyslov pozbavení nesvorní a nejednotní. Ej, majú z nás radosť naši nepriatelia! Preto prosím malé národné strany bez reálnej šance na prekročenie 5-percentnej hranice, nech zvážia svoju úlohu v týchto zlomových chvíľach a nech odporučia svojim voličom voliť tie národno-kresťanské strany, ktoré majú dobré vyhliadky zastupovať naše/národné a kresťanské záujmy v budúcom parlamente. Aby ani jeden národný hlas neprepadol ! Slováci, prekonajme nesvornosť a nebojme sa odvážnych riešení!

Michal Pátrovič

Lost Password

Sign Up